INEKOmentáre

Najväčšie nedostatky urgentov v slovenských nemocniciach: nedostatočné a nekvalifikované prvotné triedenie pacientov (tzv. triáž) podľa akútnosti ich stavu, pri ktorom sa rozhoduje, či pacient môže počkať alebo potrebuje okamžitú starostlivosť na urgente. Často sa napríklad v praxi stáva, že pacienti privezení záchrankou sú len z tohto titulu uprednostňovaní pred pacientmi, ktorí prišli po vlastnej osi. Nedostatočné personálne a prístrojové vybavenie urgentov. Nepodnetné prostredie a často zlá atmosféra na pracoviskách. Zlé riadenie nemocníc a ich procesov, vrátane urgentov. Zadlžovanie sa. Odmeňovanie nie na základe kvality a výsledkov práce. Nemeranie týchto aspektov. To všetko má za následok, že personál je unavený a demotivovaný. Aby sa to zmenilo, musia sa všetky tieto zložky postupne napravovať.

Absolútne utajenie ozdravných plánov oddlžovaných nemocníc považujeme za veľmi zlé, spiatočnícke rozhodnutie ministerstva, ktoré znemožňuje verejnú kontrolu a zvyšuje tzv. morálny hazard a riziko neefektívneho použitia verejných zdrojov. Keďže oddlžované nemocnice budú čerpať stovky miliónov eur z verejných zdrojov, musia zároveň strpieť väčšiu verejnú kontrolu a obmedzenia pri nakladaní s týmito zdrojmi. Ďalším argumentom pre väčšiu otvorenosť je zvýhodnenie oddlžovaných nemocníc oproti konkurenčným nezadlženým nemocniciam, ktoré takúto finančnú injekciu zo strany štátu nedostanú.

O použití takej vysokej sumy by mali politici rozhodovať na základe analýz a tvrdých faktov. Nepoznáme analýzu, či je pre spoločnosť výhodnejšie použiť 100 miliónov eur na zásadnú rekonštrukciu starých budov, ktoré však majú vo svojom géne zakódovanú aj starú architektúru a z toho vyplývajúce nevyhovujúce procesy a toky pacientov, ktoré sa budú môcť len veľmi ťažko, ak vôbec, nastavovať na súčasné potreby modernej medicíny, alebo je vhodnejšie prihodiť ešte niekoľko desiatok miliónov eur a postaviť novú modernú nemocnicu na zelenej lúke, ktorá bude môcť reflektovať všetky súčasné trendy v poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

V marci vystriedala na čele rezortu zdravotníctva Tomáša Druckera jeho dovtedajšia pravá ruka, štátna tajomníčka Andrea Kalavská. Aj keď mediálnym obrazom sa zatiaľ na svojho predchodcu nedoťahuje, pozitívom bolo, že pokračovala v projektoch, ktoré rozbehol. Doterajšie pôsobenie ministerky, ale aj zmeny, ktoré sa tento rok udiali v rezorte, zhodnotil pre TREND analytik INEKO Dušan Zachar.

Za najdôležitejší a najpozitívnejší krok tohto roka považujeme naštartovanie projektu stratifikácie nemocníc, ktorý má potenciál byť hlavnou reformou najmä pre nasledujúcu vládu. Ako najväčšie negatívum aktuálneho vedenia ministerstva hodnotíme nepodpísanie veľkej revízie úhrad za lieky, ktorá mohla ušetriť mnoho miliónov eur. Napriek začatiu postupného oddlžovania zo strany štátu zostávajú boľavým miestom sektora veľké štátne nemocnice, ktoré sa neustále zadlžujú. Zaiste im nehrá do karát neudržateľný platový automat, ktorý si určite vyžaduje zmenu.

Nielen slovenské nemocnice, ale najmä ich pacienti potrebujú stratifikáciu ako soľ. Dobre nastavená sieť akútnych nemocníc s nadväzujúcimi zariadeniami pre doliečovanie, pre pobyt dlhodobo chorých a starších pacientov a ďalšie sociálno-zdravotné zariadenia predstavujú základný predpoklad na to, aby pacienti dostávali dostupnú a kvalitnú starostlivosť, ktorá bude udržateľná z ekonomického, klinického, ako aj demografického hľadiska. Určite je pre ľudí lepšie síce cestovať možno o pár minút dlhšie do nemocnice, ale zato mať väčšiu garanciu poskytovania bezpečnej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti, ktorú bude zabezpečovať skúsený zdravotnícky personál v optimálnych počtoch.

Ministerka zdravotníctva po nepodpísaní veľkej, komplexnej revízie úhrad liekov hovorí, že si nemôže zobrať "na triko" vysoký nárast doplatkov za lieky v prípade niektorých pacientov. Prečo radšej nekomunikuje fakt, že títo pacienti majú možnosť prejsť pri svojej liečbe na iný liek, ktorý je s nulovým alebo výrazne nižším doplatkom, pričom má rovnakú účinnú látku, čiže je rovnako účinný, rovnako kvalitný a rovnako bezpečný? Namiesto toho podčiarkuje riziká v správaní pacientov, ktorí by si vraj ťažko zvykali, že namiesto jednej modrej pilulky si musia ráno zobrať dve ružové.

Je nevyhnutnosťou, aby sa všetkým oplatilo poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť, s ktorou budú pacienti spokojní, a ktorá prinesie lepšie výsledky. Je nevyhnutnosťou, aby sa aj poisťovniam oplatilo preferovať tých excelentných a tých podpriemerných tlačili na zlepšovanie služieb. Je nevyhnutnosťou, aby boli lepšie odmeňovaní kvalitní pracovníci - manažéri nemocníc, lekári, sestry a ďalší zdravotnícky personál. Ale to si nevyhnutne vyžaduje povedať aj "bé". Na to, aby sme vedeli posúvať excelentnosť v zdravotníctve dopredu, nemôžeme platiť podpriemernosť, nemôžeme mať nemocnicu takmer v každom okresnom meste, nemôžeme zachraňovať nezachraniteľných a nemôžeme si zakrývať oči pred neefektívnosťami, ktoré práve brzdia všetok progres. Pri odmeňovaní musíme preto začať viac diferencovať podľa kvality skutočne odvedenej práce.

Čakanie na poskytnutie neakútnej zdravotnej starostlivosti je problémom v celom vyspelom svete. Aj keď chýbajú presnejšie a komplexné dáta o čakaní na zdravotnú starostlivosť, tak existujú mnohé krajiny v Európe, kde sa na zdravotnú starostlivosť čaká dlhšie ako  na Slovensku. To však neznamená, že čakanie na ZS nie je na Slovensku problém. Ide najmä o oblasti, napríklad onkológia, kde pridlhé čakanie na diagnostické vyšetrenie môže mať negatívny dopad na úspešnosť liečby.

Treba tiež povedať, že pri tých pár plánovaných operáciách, kde je legislatívna povinnosť viesť čakacie zoznamy, ak na ne pacient čaká viac ako 90 dní, tak tam sa po rokoch podarila zastabilizovať čakacia doba, celkovo sa v priemere znížil počet pacientov na "čakačkách", avšak napríklad pri výmene bedrových či kolenných kĺbov musia pacienti neraz počítať s dobou čakania trvajúcou viac ako 200 dní.

Čo sa týka aktuálnej legislatívnej iniciatívy MZ SR, ktorou sa má stanoviť nárok pacienta pri poskytovaní ZS, vrátane jej časovej dostupnosti, vítame ju. Ak sa rozumne stanovia maximálne čakacie doby na rôzne formy zdravotnej starostlivosti, tak pacienti budú vedieť, čo môžu očakávať a zdravotné poisťovne v spolupráci s poskytovateľmi budú nútení tento nárok plniť (môže to byť aj inštrument na reguláciu zisku), resp. budú môcť ponúkať pacientom nadštandardnú službu kratšieho čakania.

Teoreticky si vieme predstaviť, že ak by sa konkrétne opatrenia v zdravotnej politike striktne riadili len chybnými dátami a nadhodnotenej spotrebe liekov a ničím iným (čo sa v praxi asi nestáva), tak by sa mohli prijať napríklad príliš reštriktívne opatrenia v kategorizácii liekov, mohlo by sa neoptimálne sprísniť referencovanie cien liekov, mohli by sa zvýšiť doplatky za lieky, zaviesť preskripčné limity, atď. Ale paradoxne by to mohlo mať aj pozitívne externality, lebo by sa mohla napríklad viac posilniť generická preskripcia liečiv, farmakoekonomické posudzovanie liekov, mohol sa podporiť vstup lacnejších ale rovnako účinných generických a biosimilárnych liekov a pod. Treba však tiež povedať, že aj po upravení spotreby liekov smerom nadol je jej úroveň pri porovnaní s vyspelými krajinami nadpriemerná.

Súkromné nemocnice hospodária lepšie než štátne, pričom keď v minulosti preberali zadlžené župné či mestské nemocnice, samy sa z týchto starých dlhov dostali. Štát, ak nechce, aby sa nemocnice zadlžovali, musí presadzovať odpolitizovanie zdravotníctva, zavádzanie tzv. tvrdých rozpočtových obmedzení a meniť motivácie aktérov v systéme tým smerom, že sa oplatí poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť a súčasne rozumne hospodáriť a naopak, ak sa to nedeje, tak to musí byť pre poskytovateľov, zdravotníckych pracovníkov, zriaďovateľov a politikov nevýhodné.Momentálne to tak nie je.

Aj vo svete sa pri platbách za zdravotnú starostlivosť používa kombinácia tzv. prospektívneho rozpočtu a platby za výkon. Tento spôsob síce "de iure" ruší mesačné limity, ktoré prinášali pre poskytovateľov, ako aj pre pacientov mnohé problémy a reálne znižovali dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ale to neznamená, že pri novom platobnom systéme tu nebudú obmedzenia, aj keď už nebudeme hovoriť o limitoch. Obmedzením bude výška prospektívneho rozpočtu. To, o koľko tento nový spôsob úhrad zníži čakanie pacientov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, bude závisieť nielen od výšky prospektívneho rozpočtu, ale aj od správania sa lekárov v prípade jeho prekročenia, resp. nenaplnenia a od miery ochoty poisťovne reagovať na tento stav a prípadne navýšiť prospektívny rozpočet pri vyššom počte pacientov alebo výkonov, ako sa predpokladalo, resp. aký bol stav v minulosti.

Určite vidíme význam v poplatku za využívanie urgentov v prípade neakútnych stavov. Urgenty tu sú pre akútne stavy. Pre neakútne stavy je využívanie urgentov mrhaním obmedzených zdrojov a personálnych kapacít. Je to drahé a celospoločensky neefektívne. Poplatok za takéto využívanie urgentov má potenciál znížiť neodôvodnené návštevy urgentov. Musí byť však stanovený v optimálnej výške. To, že počet návštev na urgentoch po zavedení poplatku príliš neklesol, môže byť aj dôkaz toho, že mnohí pacienti nepovažujú 10 euro za takú vysokú sumu, ktorá by ich od návštevy odradila. Môžu ju vnímať aj ako akúsi náhradu za ľuďmi rešpektované ale politikmi zrušené poplatky za prednostné vyšetrenie u lekára, ktorou si namiesto dlhého čakania na termín u ambulantného lekára zaplatia relatívne rýchlejšie vyriešenie svojho zdravotného problému v ústavnom zariadení.

Postele pre nemocnice sú vhodným tovarom pre centrálne obstarávanie. Centrálnym obstarávaním sa dajú dosiahnuť zaujímavé úspory z rozsahu. Zaujímavé by bolo porovnať, či štát vysúťaží podobnú cenu, za akú nakupujú lôžka súkromní poskytovatelia. To by bol skutočný benchmark.
Samozrejme, centrálne nákupy nesú v sebe aj riziká, napr. nižšiu flexibilitu a hrozbu centralizovania korupcie, čo je pre rôznych dohadzovačov a vybavovačov veľké lákadlo, lebo o nákupe obrovského objemu sa rozhoduje na jednom mieste. Aby k nekalému konaniu neprichádzalo, si okrem presných pravidiel vyžaduje aj silnú morálnu integritu úradníkov zodpovedných za centrálne nákupy.
Myslíme si, že zatiaľ prebiehajú centrálne nákupy v rezorte zdravotníctva bez škandálov a v porovnaní s minulým obdobím, kedy obstarávali dané tovary štátne nemocnice samy, sa dosahujú nie nezanedbateľné finančné úspory, čo je určite možné považovať za úspech.

To, že VšZP bude po ukončení ozdravného plánu opäť v strate, sa môžeme obávať, ak budú politici tlačiť na nezodpovedné zvyšovanie výdavkov, ktoré nie sú dostatočne kryté zdrojmi. Toto pokušenie pri štátnych podnikoch a inštitúciách tu je prítomné neustále. Dobrý vývoj v ekonomike však dáva pre tento rok optimistické očakávania, čo sa týka aj vývoju hospodárenia VšZP. Vždy tu však bude polemika, či sa nedalo, alebo nedá v dobrých časoch dosiahnuť ešte viac.

Napriek tomu, že štát výrazne zvýšil odmenu pre lekárov slúžiacich v pohotovosti, nepredstavuje táto regulovaná suma motiváciu pre mnohých lekárov. Niektorí lekári, najmä tí starší, nebudú mať motiváciu dobrovoľne slúžiť pohotovosť ani za výhodnejších platových podmienok, lebo to môže byť pre ich vek a zdravie už značne náročné.

Pripisovať zlé hospodárenie štátnych nemocníc na vrub súkromníkom je nepoctivá argumentácia, ktorá sa snaží sňať zodpovednosť za tento stav zo štátnych manažérov a politikov a hodiť ju na iných. Veď existujú viaceré štátne nemocnice, ktoré majú svoje CT-čka, MR-ká a laboratóriá, a aj tak generujú obrovské straty a dlhy. Na druhej strane tu máme napríklad štátnu FN Nitra, ktorá hospodári so ziskom a nemá dlhy a má vo svojich priestoroch súkromného poskytovateľa zobrazovacej diagnostiky.

Ministerstvo sa snaží hasiť veľký dlhový požiar, ale zároveň do ohňa prikladá nové a nové polená. Týmto spôsobom sa požiar nepodarí uhasiť. Práve naopak, požiar bude rokmi ešte väčší. Nemožnosť veriteľa efektívne si uplatniť svoje pohľadávky predstavuje deformáciu trhového prostredia a nemotivuje dlžníkov k racionálnemu a efektívnemu hospodáreniu, vzniká tzv. morálny hazard. Týmto prehlbovaním tzv. mäkkých rozpočtových obmedzení sa podporujú neefektívne nemocnice a narastanie dlhov, čo bude iba predlžovať agóniu slovenského zdravotníctva. Exekúcie sú štandardné trhové prvky pomáhajúce oddeliť dobre hospodáriace subjekty od tých stratových a zadlžených, čo má vplyv na správne nastavenie motivácií a udržateľnosť systému. Hrozba exekúcií pomáha udržiavať platobnú disciplínu najmä tých menších nemocníc na ako-takej úrovni. Najväčší nárast dlhu po splatnosti nemocníc za ostatných 5 rokov (medziročný nárast o takmer 144 mil. EUR), spolu s pripravovaným oddlžovaním (vo výške takmer 600 mil. EUR) a exekučnou imunitou predstavujú asi smrtiaci kokteil pre optimistov, ktorí ešte dúfali, že štát dokáže v budúcnosti svoje zdravotnícke zariadenia viesť ako dobrý hospodár bez tvorby strát a nových dlhov.
Takáto exekučná imunita, ktorá z nej navyše vylučuje súkromné nemocnice, môže byť posúdená ako protiústavný právny akt, keďže tu už máme z minulosti precedens v konaní Ústavného súdu SR v podobných prípadoch.

Pre pacienta je dôležitá kvalita a dostupnosť špecializovanej zdravotnej starostlivosti a je mu v princípe jedno, či ju poskytuje súkromné, polosúkromné alebo štátne či župné zdravotnícke zariadenie. Žiadne zariadenie by nemalo mať výsadné postavenie, ktoré by bolo chránené voči konkurencii. Zo súťaže na trhu poskytovateľov by mali profitovať tak pacienti, ako aj zdravotnícki pracovníci.

Namiesto prirodzeného procesu liečenia problémov tu však súčasný establišment presadzuje oddlženie, po ktorom nenastane pri riadení štátnych nemocníc nejaká výraznejšia zmena v motiváciách. Myslíme si, že vypracovanie ozdravného plánu a nemožnosť zvyšovania platov nad rámec zákonnej valorizácie a iniciácia zmeny štatutára pri jeho neplnení nie sú pre štátne nemocnice dostatočným sankčným mechanizmom. Po oddlžení tu preto môžeme mať štátne univerzitné a fakultné nemocnice, ktoré už síce nebudú za minulé roky dlhovať svojim dodávateľom, ale ministerstvu zdravotníctva, ktoré sa stane ich najväčším veriteľom. Aká je šanca, že bude voči svojim vlastným deťom aj tvrdým veriteľom? Asi taká veľká, ako je zmysluplné presúvať eurá z jedného vrecka do druhého toho istého kabáta.

Pre kontinuitu, stabilitu a možnosť vyvodzovania plnohodnotnej politickej zodpovednosti je potrebné, aby sa ministri zdravotníctva nemenili ako na bežiacom páse. V ostatných rokoch tomu tak nebolo. Posledným ministrom, ktorý vydržal celé štvorročné volebné obdobie (hoci aj to bolo napokon skrátené o tri mesiace), bol Rudolf Zajac.
Tento jav naznačuje, že odvtedy nebolo zdravotníctvo pre politikov skutočnou prioritou. Pravdepodobne si vyhodnotili, že zdravotníctvo je rezort, ktorý z hľadiska politických bodov viac berie ako prináša. Je škoda, že nestraník minister Drucker, zišiel z polcesty a nedokončí svoje plány v zdravotníctve. Nebude totižto verejnosti skladať účty. Je pritom veľmi otázne, či nová ministerka bude niesť celý diel zodpovednosti za predošlé Druckerove rozhodnutia a nominácie. V každom prípade by ministerka Kalavská mala pokračovať v nedokončenej práci svojho predchodcu a mala by posunúť ďalej rozbehnuté projekty.

Ak štát ponúka verejné zdroje na oddlženie, dokonca aj pre súkromné subjekty, čo nie je nárokovateľná a bežná vec, tak má mať aj právo stanoviť si podmienky kontroly využitia týchto zdrojov. Ak chce využiť súkromná nemocnica oddlženie z verejných zdrojov, musí strpieť aj štátnu kontrolu a ingerenciu do tohto procesu. Považujeme to za logické.

Dušan Zachar, analytik INEKO: Moje očakávania minister zatiaľ plus-mínus napĺňa, nakoľko som si ich programovo už na začiatku volebného obdobia upravil smerom dole pri porovnaní s dobrými deklarovanými cieľmi v Programovom vyhlásení vlády. Očakával som, že sa mu nepodarí všetko presadiť a zároveň som veril a stále verím, že aj napriek tomu sa môže stať najlepším ministrom zdravotníctva Ficových vlád.

Oceňujem jeho ambiciózny plán načrtnutý v Programovom vyhlásení, ako aj veľmi dobrú komunikáciu a otvorenosť. Nepáči sa mi, že príliš intenzívne vníma mediálnu kritiku a reaguje na ňu často veľmi rýchlou zmenou kritizovaných krokov, za ktorými si pôvodne stál, len aby otupil kritiku, nespokojnosť v rezorte či hroziaci negatívny mediálny obraz.

Slovensko má v porovnaní s vyspelými krajinami príliš hustú sieť akútnych nemocníc. Doteraz chceli všetky nemocnice robiť všetko. A to nejde pri zachovaní bezpečnosti pacienta, dostatočnej kvality a efektívnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Nie je možné, aby malo skoro každé okresné mesto nemocnicu, ktorá bude mať ambíciu poskytovať komplexnú zdravotnú starostlivosť. Naopak, Slovensku chýbajú zariadenia dlhodobej zdravotno-sociálnej starostlivosti.Tým smerom by mala ísť aj reprofilizácia niektorých nemocníc.

Všeobecný súd EÚ rozhodol, že v zmysle pravidiel EÚ pre štátnu pomoc majú byť zdravotné poisťovne vnímané ako podniky, a preto musí Európska komisia (EK) posúdiť, či navyšovania základného imania, splácanie dlhov či ostatné dotácie zo strany štátu pre štátnu Spoločnú zdravotnú poisťovňu a VšZP v období rokov 2003-2010 nebolo nepovolenou štátnou pomocou. V kontexte tohto rozsudku by mal minister zdravotníctva s už avizovaným navyšovaním základného imania VšZP počkať aspoň do rozhodnutia EK, keďže sa nedá vylúčiť, že selektívne dotovanie VšZP zo strany štátu môže byť posúdené ako nepovolená štátna pomoc.

Slovensko sa za rok posunulo v rebríčku EuroHealth Consumer Index 2017 vpred z 23. na 13. miesto, hneď za Švédsko, ale pred Česko, ako aj Veľkú Britániu. Takýto kolosálny posun však podľa nás nie je vysvetliteľný skutočným stavom a zmenami v slovenskom zdravotníctve, ktoré nie sú také výrazné, nie sú reformného charakteru a predstavujú skôr čiastkové vylepšenia, a nie zmenu systému.
Prekvapujúci posun Slovenska v rebríčku vznikol ako dôsledok súhrnu okolností: faktické chyby, subjektívne menej kritické hodnotenie v dotazníkovom prieskume národných pacientskych organizácií, metodické úpravy, ale aj nepopierateľný reálny progres, ktorý bol však s veľkou pravdepodobnosťou predošlými faktormi v rebríčku nadhodnotený.

Minister zdravotníctva Tomáš Drucker by mal s plánovaným navýšením základného imania VšZP počkať, a to aj vzhľadom na čerstvý rozsudok európskeho súdu, po ktorom môže byť selektívne dotovanie VšZP zo strany štátu posúdené ako nepovolená štátna pomoc.

Ak by museli zvýšené príplatky za prácu v noci, cez víkend a počas sviatkov platiť aj nemocnice, je samozrejmé, že by im to nie nezanedbateľne zvýšilo personálne náklady, ktoré sa beztak každoročne zvyšujú vďaka platovému automatu, ktorý nepoznajú pracovníci už nikde inde vo verejnej správe na Slovensku. Vyššie príplatky samozrejme generujú v hospodárstve aj vyššie odvody ekonomicky aktívnych, ktoré poputujú naspäť do zdravotníctva. Ale nemusí to stačiť na kompenzáciu zvýšených personálnych nákladov a v takom prípade by mal štát pristúpiť k zvýšeniu platby za "svojich poistencov", aby nemuseli nemocnice vytvárať z titulu administratívnej zmeny nové dlhy.

Každá exekučná amnestia nesie v sebe riziko vzniku tzv. morálneho hazardu. Ak by sa totižto amnestie pravidelne opakovali, dlžníci by si na to zvykli, očakávali by to aj v budúcnosti, čo by ich nemotivovalo riadne si plniť svoje záväzky. Na druhej strane rozumieme poisťovniam, že odpúšťajú časť starého dlhu svojim poistencom, keďže tieto dlhy sa zväčša ťažko a nákladne vymáhajú a je lepšie mať vrabca v hrsti ako holuba na streche. Často ide pritom o pragmatické a ekonomické rozhodnutie - či poisťovni prinesie viac peňazí odpustenie časti dlhov alebo vymáhanie celého dlhu, ktoré má svoje administratívne, časové a personálne náklady, pričom vymoženie pohľadávky nie je navyše zaručené.

Je dôležité, že MZ SR v tejto veci podniká kroky na zlepšenie. Pokračuje v rezidentskom programe, zvyšuje kompetencie pre všeobecných lekárov, plánuje umožniť špecialistom, aby si v zrýchlenom režime urobili atestáciu zo všeobecného lekárstva, chce, aby minimálna sieť bola na báze okresov, a nie krajov a pod. Kto by ešte mohol motivovať ambulantných lekárov pôsobiť na vidieku, sú samotné územné samosprávy (kraje, obce alebo skupina obcí), ktoré to môžu dosiahnuť napríklad tým, že poskytnú výhodne priestory pre ambulancie, prispejú na jej vybavenie alebo zabezpečia pre lekárov bývanie.
Je však nepochopiteľné, že v čase, kedy je na Slovensku nedostatok zdravotníckeho personálu, sme predčasom sprísnili podmienky pre ich vstup z cudziny k nám, čo zapríčinilo, že napríklad lekári a sestry z Ukrajiny k nám prestali prichádzať.

Ak VšZP zopakuje v nasledujúcich rokoch dobré hospodárske výsledky z roku 2017, tak sa postupne vráti aj do pozitívnych čísel pri vlastnom imaní. Treba pokračovať v úsporných opatreniach. V tejto súvislosti by bolo dokonca prínosom, keby ozdravný plán pokračoval aj v nasledujúcich rokoch. Predstavoval by totižto akýsi obranný štít pred politikmi a tlakmi na neudržateľné zvyšovanie výdavkov poisťovne, ktorá ešte nie je úplne vyliečená.

Nutnosť ozdravovania poisťovne je daňou za zlé hospodárenie v minulosti a malo by byť zároveň mementom do budúcnosti. Ak by teraz štát poisťovni pomohol pri navýšení základného imania, tak by to jednak pokrivovalo konkurenčné prostredie a jednak by to vytváralo živnú pôdu pre zadlžovanie poisťovne do budúcnosti, lebo by sa touto štátnou pomocou "oklamal", resp. obišiel proces ozdravovania poisťovne cez nutné úsporné opatrenia a negatívne dôsledky šafárenia z minulosti by už neboli tak na očiach, boli by rýchlo zabudnuté. To by pre politikov znamenalo nízke politické náklady, vznik morálneho hazardu a riziko pre hospodárenie VšZP do budúcnosti, kedy by sa v prípade problémov znovu očakávala pomoc zo strany štátu.

V každom prípade je dobré, že sa o prepojeniach a možných konfliktoch záujmov vysokej verejnej funkcionárky na MZ SR hovorí. Mala by sa k nim vyjadriť aj sama štátna tajomníčka. Pre ešte vyššiu transparentnosť by možno bolo na zváženie, či by podobné prepojenia nemali vysokí štátni úradníci deklarovať proaktívne ešte pred vstupom do funkcie, aby bola verejnosť dopredu informovaná a vedela lepšie dohliadať na potenciálne citlivé rozhodnutia. Myslím si, že je to aj v záujme dotknutých osôb. V opačných prípadoch, teda pri zatajovaní, resp. nedeklarovaní možných konfliktov záujmov totižto vznikajú často pochybnosti, otázky a niekedy možno aj zbytočné a neodôvodnené podozrenia z nekalých motivácií.

Ak hodnotíme celý projekt eHealth-u od začiatku spred 10-ich rokov až po koniec, ktorý ešte presne nevieme, kedy bude, tak ide o ukážkový príklad spackaného štátneho eurofondového projektu, ktorý nemal od začiatku v stredobode záujmu pacienta, ale iné rôzne parciálne, často technokratické ciele, ktoré spolu neladili. Súčasné vedenie rezortu zdravotníctva a NCZI muselo investovať znovu veľa času, úsilia a peňazí na to, aby sa takto suboptimálne nadizajnovaný projekt opravil a jeho funkcionality zosúladili, aby sme ho v oklieštenej podobe a rozsahu mohli spustiť od nového roka.
Progres bude postupný, evolučný, sprevádzaný mnohými ťažkosťami, a dúfajme, že na konci roka bude do eZdravia zapojených viac poskytovateľov a pacientov ako na jeho začiatku.

V roku 2018 pôjde do sektora zdravotníctva nezanedbateľne viac peňazí (neberúc pritom do úvahy navyše ešte aj peniaze na oddlženie nemocníc), a preto je načase sa oveľa intenzívnejšie pýtať aj na hodnotu, ktorú za ne dostávame. V opačnom prípade je diskusia o zdrojoch len jednostranná, a preto nepoctivá.

Riziká rozpočtu sú generované najmä zákonom garantovaným pravidelným automatickým navyšovaním platov zdravotníckych pracovníkov v nemocniciach, ktoré neberie do ohľadu finančnú udržateľnosť, dosahované výsledky a produktivitu práce. Ďalšími rizikami môžu byť zvýšené výdavkov na lieky v dôsledku zmeny zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov či očakávania vyšších platieb v ambulantnom sektore.

Rok 2017 nemal v zdravotnej politike výrazné hviezdne okamihy, ale na druhej strane ani ťažké pády. Charakteristickým znakom minulého roka bolo, že boli prijímané viaceré operatívne manažérske opatrenia na čiastkové zlepšenie fungovania viacerých oblastí zdravotníctva, ktoré však neboli rozsahu reformy. Niektoré využijú svoj potenciál na zlepšenie, niektoré nie a pri niektorých ešte len uvidíme. Na mnohých projektoch ako napr. DRG, eZdravie, výstavba novej UNB či oddlžovanie sa počas roka pracovalo, avšak zatiaľ je ich implementácia rozpačitá.

Aby boli platy zdravotníckych pracovníkov zabetónované každoročne valorizovanými minimálnymi mzdovými nárokmi podľa rastu priemernej mzdy v hospodárstve, teda platovým automatom, nepovažujeme za správne, keďže takýto vývoj platov v nemocniciach predbieha rast produktivity v tomto sektore, pričom zároveň prakticky znemožňuje odmeňovať lepších pracovníkov lepšie a všetkých stavia na rovnakú úroveň. Taktiež platí, že nemocnice si s výrazným nárastom personálnych nákladov, ktorý nie je vždy krytý rovnakým nárastom príjmov, neraz nevedia dať rady a peniaze potom chýbajú inde pri liečbe pacientov.

Podľa nás by bolo prospešnejšie znižovať váhu zo zákona garantovaného príjmu zdravotníkov, posilovať pohyblivú zásluhovú motivačnú zložku platu, ktorá by sa odvíjala od kvality odvedenej práce. Kritériá odmeňovania treba potom zverejniť, aby nedochádzalo k prípadnému šikanovaniu alebo zvýhodňovaniu niektorých podriadených nadriadenými cez svojvoľné nevyargumentované rozhodnutia o udelení vyšších či nižších miezd.

Navrhované opatrenia majú potenciál zlepšiť situáciu oproti dnešku, avšak až prax ukáže, či k využitiu potenciálu aj skutočne príde. Napríklad doplnkové ordinačné hodiny, ktoré prinášajú mierny posun vpred, sú podľa nás horším opatrením, ako boli zrušené poplatky za prednostné vyšetrenie. Ľudia budú mať menší výber a pritom si za to isté oveľa viac priplatia.

Kým pred rokmi sa mohli pacienti za poplatok 10 EUR objednať k lekárovi na vyšetrenie na nimi zvolený presný deň a čas a vyšetrenie mohlo byť aj ráno, po teraz navrhovanej zmene si pacienti budú môcť vybrať len hodiny, resp. hodinu poobede, navyše si za to pravdepodobne priplatia, keďže okrem možnosti byť vyšetrení počas doplnkových ordinačných hodín si zaplatia aj celý zdravotný výkon, ktorý predtým preplácala zdravotná poisťovňa.
Negatívom bude veľmi obtiažne kontrolovanie dodržiavania navrhnutých ustanovení o doplnkových ordinačných hodinách, na ktoré nedisponujú župy dostatočnými kapacitami.

Bezpochyby nie je optimálnym stavom, keď aktéri pôsobiaci v zdravotníctve nevedia, s akým balíkom zdrojov môžu do budúcna počítať, a aký bude dopad navrhovaných nových opatrení v zdravotnej politike. Táto nepredvídateľnosť sťažuje prípravu rozpočtových plánov a rozhodnutí, vrátane tých investičných všetkých subjektov v zdravotníctve.
Obávame sa, že plánovaný nárast celkových verejných zdrojov (platba za poistencov štátu + odvody ekonomicky aktívnych) v budúcom roku nevykryje ešte väčší nárast výdavkov, ktorý bude generovaný najmä pravidelným navýšením platov zdravotníckych pracovníkov v nemocniciach, výrazným zvýšením výdavkov na lieky v dôsledku zmeny zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, očakávaniami vyšších platieb v ambulantnom sektore, modernizovaním urgentných príjmov, zvýšením platieb pre lekárov slúžiacich v ambulantných pohotovostiach či nárastom platieb pre ošetrovateľskú starostlivosť. Preto bude pravdepodobne znova nutné v budúcom roku sektor dofinancovať.

V ostatných rokoch sa zvyšovali zdroje najmä do nemocničného sektora. Pri štátnych fakultných a univerzitných nemocniciach však neprichádza k nejakému viditeľnému zlepšovaniu hospodárenia. Ostatné oddlženie v roku 2011 malo byť podmienené tým, že sa štátne nemocnice budú transformovať na transparentnejšie akciové spoločnosti v spojitosti so zavádzaním tzv. tvrdých rozpočtových obmedzení. To sa však pre pád vlády nepodarilo realizovať, a tak pokrivené motivácie a systémové nedostatky v štátnych nemocniciach zostali a dlhy narastajú.

Nemocnice to ovplyvní tak, že tieto dlhy nebudú z verejných prostriedkov oddlžené, a tak nemocnice budú musieť nájsť na ich urovnanie vlastné zdroje. To však môže určitý čas trvať. Ak nebudú veritelia ochotní už dlhšie čakať, svoje pohľadávky môžu predať obchodníkom s pohľadávkami, alebo si začnú svoje nároky uplatňovať napríklad cez exekúcie.

Súkromník dokáže efektívnejšie a lepšie riadiť svoje investičné aktivity ako v súčasnom prostredí na Slovensku štát (viď nUNB na Patrónke, Rázsochách, predražená Nemocnica sv. Michala), keďže je motivovaný v dlhodobom horizonte dosahovaním zisku, pričom motivácie na strane štátu sú často ohraničené len krátkym obdobím volebného cyklu a ziskové či vyrovnané hospodárenie a prínos pre spoločnosť a pacienta nie je v skutočnosti najvyššou prioritou, nakoľko práve tento cieľ stojí často ako bariéra pri saturovaní iných úžitkov rôznych záujmových skupín pôsobiacich v zdravotníctve, ktoré nie sú zväčša oficiálne deklarované (politické nominácie, moc, vplyv, korupcia, klientelizmus, populizmus, lajdáckosť, nepoctivosť, nezodpovednosť, neproduktivita, neflexibilnosť, diskriminácia, uprednostňovanie a pod.). To vytvára potom všadeprítomné neefektívnosti.

Treba si uvedomiť, že EMA je európskou agentúrou, ktorá poskytuje svoje služby viac než 500 miliónom ľudí žijúcich v EÚ. Čiže z jej činnosti primárne profituje celá EÚ, a nie krajina, kde sídli. Samozrejme, krajina, resp. mesto, kde bude sídliť táto veľká agentúra s približne 900 zamestnancami, získava ale aj tratí. Čo by prevážilo, nie je jasné a záviselo by to aj od podmienok, ktoré by agentúre ponúkla SR.

Problém vidíme v tom, že dopyt (pacienti) sa málo reguluje a ponuka (lekári) nie je motivovaná rozširovať svoje kapacity. Nožnice sa tým roztvárajú. Pomôcť by tomu mohlo zavedenie sociálne únosnej finančnej spoluúčasti pacienta na liečbe.

Ak sa zmenou prerozdeľovacieho mechanizmu odvodov má dosiahnuť ešte lepšia predikcia nákladov a bude vernejšie odzrkadľovať realitu, vtedy je to možné kvitovať. Cieľom je, aby bolo pre poisťovne v princípe jedno, či má v kmeni starších, nákladnejších alebo mladých a nízkonákladových poistencov. Dobrý prerozdeľovák musí byť preto neutrálny a nesmie niekoho zvýhodňovať napríklad v zmysle, že je výhodné mať vo svojom kmeni napríklad poistencov s určitou diagnózou.
Tak ako v minulosti pri zavádzaní PCG do prerozdeľováka, kedy boli do rozhodovacieho procesu zapojené všetky poisťovne a so zmenou súhlasili, tak by sa malo postupovať aj teraz. Aby nevznikali pochybnosti, že zmena prerozdeľovania poistného je motivovaná zištne - ako nesystémová pomoc zadlženej VšZP. V takom prípade by to nebolo ono.

Neexistuje ideálna sadzba za poistencov štátu. Je to technické číslo, premenná, ktorá sa odvíja aj od (ne)zamestnanosti a výšky zdrojov vybratých od ekonomicky aktívnych občanov vo forme odvodov. Dôležité sú celkové verejné zdroje v zdravotníctve. To však, že celý sektor nevie do poslednej chvíle, s akým objemom prostriedkov môže počítať určite neprispieva k predvídateľnosti, a tým pádom sťažuje všetkým tvorbu rozpočtov, finančných plánov a modelov. Oveľa ťažšie sa dajú naplánovať investície, keďže racionálne hospodáriace subjekty musia rátať aj s variantom, že na konci roka nepríde k "dofinancovaniu" sektora, resp. nie je jasná jeho výška. V oveľa väčšej miere však považujem za problém, keď vláda, ministerstvo zdravotníctva či politici v parlamente prijímajú zákony a opatrenia, ktoré si vyžadujú zvýšené náklady, ale nepremietnu ich do vyššieho rozpočtu. Takto potom vzniká dlh.

V priemere má najnákladnejší poistný kmeň VšZP. To ale zároveň tiež znamená, že v rámci prerozdeľovacieho mechanizmu odvodov dostáva každoročne od zvyšných poisťovní milióny eur ako "kompenzáciu" tejto skutočnosti. Netrúfal by som si povedať, že VšZP prepláca najviac. Je však faktom, že VšZP má starší, a tým pádom aj finančne nákladnejší poistný kmeň ako zostávajúce poisťovne.

Exministra Zajaca považujeme za doposiaľ nášho najlepšieho ministra zdravotníctva. Ako ministra, ktorý mal jasnú víziu a doteraz najzásadnejším spôsobom posunul zdravotnícky systém na Slovensku dopredu, hoci mnohé jeho kroky neboli dokončené. Základné piliere jeho reformy sa postupne ohlodávajú, ale stále stoja a nimi je podopierané slovenské zdravotníctvo aj v súčasnosti. Kým Zajac systém zmenil, Drucker ho “len” upravuje, čo však nemusí byť zlé. Niektoré opatrenia súčasného ministra idú v súlade s myšlienkami Zajacovej reformy, niektoré sú však s nimi aj v protiklade.

Ak hodnotíme celý projekt od začiatku až po koniec, ktorý ešte presne nevieme, kedy bude, tak ide o ukážkový príklad spackaného štátneho projektu. Ubehlo toľko času a bolo na tento štátny a eurofondový projekt vyčlenených toľko verejných zdrojov, že výsledná hodnota za peniaze nebude príliš oslnivá.

Ak neexistujú robustné argumenty, že v určitom type lekární dochádza k pochybeniam, na čo by mimochodom mali upozorniť zodpovedné orgány, tak zavádzanie prísnejších regulácií obmedzuje efektívnu súťaž na trhu a dostupnosť a tiež aj kvalitu lekárenských služieb pre verejnosť, nakoľko nižšia konkurencia nenúti zabetónované subjekty na trhu inovovať a skvalitňovať služby.
Prikláňame sa k názoru, že navrhovaná regulácia nebude prínosom, skôr naopak.

Súčasný legislatívny stav ignoruje potreby obrovskej skupiny pacientov, ktorí sú ochotní si za nečakanie, resp. presný a nimi zvolený termín u lekára dobrovoľne priplatiť, čo je momentálne na Slovensku v praktickej rovine považované za nadštandard. Je nesporné, že ak sa na Slovensku nestane štandardom objednávanie sa na presný termín pre všetkých pacientov a u všetkých lekárov (Dôvera sa o to už pokúša pri nových, navýšených zmluvách s ambulantnými lekármi) alebo nebude zavedená regulovaná možnosť priplatiť si za nečakanie (aktuálne stiahnutý poslanecký návrh v parlamente), tak je to pre spoločnosť neefektívna situácia, ktorá bude mať za následok obchádzanie pravidiel a úplatky alebo márnenie času mnohých ľudí, ktorí mohli namiesto neproduktívneho čakania u lekára vytvoriť pre spoločnosť mnohé cenné hodnoty.
Preto vítame snahu Dôvery, ktorá by za viac peňazí pre lekárov priniesla pacientom benefit objednať sa bezplatne na presný čas, ale podporujeme aj návrhy prinášajúce obnovenie poplatku za objednanie na presný čas, čo je pre spoločnosť efektívnejšie ako súčasný stav. V druhom prípade musí platiť, že “neplatiaci” pacienti nebudú odsúvaní a posielaní na druhú koľaj.

Veľmi oceňujeme, že vznikla priebežná správa o stave plnenia opatrení Revízie výdavkov v zdravotníctve. Je to nevyhnutnou súčasťou celej myšlienky hodnoty za peniaze a nastavuje zrkadlo rezortu, či ide správnym smerom, kde a ako veľmi treba pridať. Aj keď treba polročné hodnotenie brať s určitou rezervou a nutnými obmedzeniami, dáva nám informáciu o trende a základnom smerovaní plnenia cieľov. Z priebežnej správy vidno, že rezort zdravotníctva plní zatiaľ svoje fiškálne ciele stanovené v Revízii výdavkov len na 31 %, čo dáva veľký priestor na zlepšenie. Treba však povedať, že zo sledovaných oblastí (zdravotníctvo, doprava a IT), má zdravotníctvo z finančného hľadiska najambicióznejšie ciele, pričom potenciálne úspory vysoko prevyšujú zvyšné dva rezorty, čiže aj podpriemerná implementácia úsporných opatrení oproti plánu predstavuje oveľa viac ušetrených peňazí ako pri doprave či IT.

Navrhované zmeny vyplývajú z aplikačnej praxe a nemožnosti dodať liek pacientovi v stanovenej lehote do 48 hodín, keď má lekáreň cez víkend alebo sviatok zatvorené. Lekáreň bude mať možnosť požiadať o dodanie lieku až v najbližší pracovný deň, ak by koniec lehoty mal pripadnúť na deň pracovného voľna. Z tohto dôvodu ide o pochopiteľné logické opatrenie. Lekárne, ktoré bývajú cez víkend zatvorené, tak nebudú otáľať objednávať lieky pre pacientov aj v piatok, keďže sa lehota posunie až na pondelok. Zvýši to reálnu dostupnosť liekov pre pacientov.

Nátlakový spôsob, aký zvolilo Združenie ambulantných poskytovateľov (ZAP) mi nie je sympatický, nakoľko namiesto poctivej argumentácie založenej na faktoch a merateľných výsledkoch práce vyhrala u nich metóda presadzovania si záujmov, ktorá využíva neistotu a malú informovanosť poistencov práve vo vrcholiacom prepoisťovacom období, čím zástupcovia časti ambulantných lekárov cielili na emócie, strach ľudí z neistoty a zvyšovali si tým vyjednávaciu silu pri rokovaniach.

Určite nie je šťastné, keď štátne firmy súťažia v tendri s neštátnymi firmami a ten, kto ten tender vyhlasuje a dozoruje, je štát. To je ukážkový konflikt záujmov.

Prepoisťovacia kampaň beží v zásade podobne ako minulý rok. Miera nekalých praktík sa pravdepodobne udrží na znesiteľnej úrovni, ktorá zásadnejším spôsobom neovplyvní poistencov, aby húfne prestupovali. Samozrejme, novinkou oproti minulému roku je to, že sa prevalila informácia o zlom hospodárení VšZP, čo zapríčinilo, že štátna poisťovňa sa dostala na titulky novín a do ozdravného režimu, ktorý jej dáva len obmedzený manévrovací priestor, a tým pádom aj menší priestor na rozvoj svojich služieb a ponuky. To všetko môžu poistenci zohľadniť vo svojom rozhodovaní. Poistenci sa rozhodujú rôzne, niektorí majú zlú osobnú skúsenosť, preto prestupujú, alebo dajú na pozitívnu či negatívnu referenciu známych alebo svojich lekárov, iní reflektujú na rôzne bonusové programy, programy refundácie doplatkov za lieky, krátke čakacie lehoty, väčší rozsah preplácaných výkonov, vakcín, liekov – nadštandardu, sieť zazmluvnených poskytovateľov, lepšiu komunikáciu, imidž a pod.

Myslíme si, že každý má mať slobodu vo vyjadrovaní svojich názorov. Platí to aj o lekároch. Samozrejme, pre mnohých ľudí sú lekári autoritami, ktorých vnímajú a často rešpektujú, keďže predpokladajú, že sa v problematike zdravotníctva dobre vyznajú. O to väčšia má byť ich zodpovednosť pri formulovaní svojich názorov. Nevyhnutnosťou má byť, aby svoje tvrdenia opierali o fakty, aby ich neohýbali, aby si ich nevymýšľali, nezamlčiavali iné skutočnosti - celkovo, aby nefaulovali v diskusii. Tieto neduhy sa však na Slovensku vo verejnej diskusii o zdravotníctve bohužiaľ často vyskytujú.

Najmä primárna prevencia (predchádzanie vzniku ochorení podporou zdravého životného štýlu) v SR doposiaľ citeľne zaostáva a bývala na okraji pozornosti rezortu zdravotníctva. Z jeho rozpočtu neboli vyčleňované zdroje ani na krytie vládou schválených národných programov, ako sú napr. Národný program podpory zdravia, Národný program prevencie ochorení srdca a ciev a pod. Aj preto potom spravidla zostávali v rovine zámerov, bez adekvátneho plnenia. Nie je ani vytvorené vhodné legislatívne prostredie na to, aby primárnu prevenciu významnejšie financovali poisťovne zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. A v neposlednom rade sú tu oblasti mimo rezortu zdravotníctva, najmä vzdelávanie v širokom zmysle slova, ktoré by mohli v šírení informácií, pozitívnych príkladov a v osvete tiež oveľa viac pridať.

Nedá sa paušálne povedať, že tá alebo oná poisťovňa je najlepšia. Dnes nemáme bohužiaľ dostatočné informácie na to, aby sme to vedeli posúdiť. Určite by však aj verejnosť ocenila nejakú formu zhodnotenia „výkonu“ zdravotných poisťovní, ako to napríklad robí inštitút INEKO u poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti (viď nemocnice.ineko.sk).

Lídrom v zavádzaní inovácií medzi zdravotnými poisťovňami je Dôvera. Je pionierkou pri implementácii elektronických služieb a manažovaní pacienta (vid napríklad program pre diabetikov). Súkromné poisťovne vykazujú lepšiu úspešnosť výberu poistného a majú lepšie finančné zdravie ako štátna VšZP, ktorá sa pravidelne musí vyhrabávať z „ekonomického bahna“ (tak ako je to aj v súčasnosti), ktoré jej často pripravujú rôzni politickí nominanti na jej čele, ako aj samotní politici. Čiže často má naša najväčšia poisťovňa čo robiť sama so sebou, a preto jej nezostávajú potrebný čas, kapacity a financie na rozvoj. Z dlhodobejšieho pohľadu aj preto postupne stráca poistencov.

Každé oddlžovanie, ktoré sa pravidelne opakuje, predstavuje riziko morálneho hazardu. Oceňujeme, že nepôjde o bezpodmienečné oddlženie. Ministerstvo nastavilo pár sankčných mechanizmov, ktoré môžu v určitej miere motivovať niektoré zdravotnícke zariadenia, aby po oddlžení hospodárili lepšie. Obávame sa však, že pre niektoré veľké štátne nemocnice to nebude dostatočná výstraha a budú aj naďalej vytvárať nové dlhy. Chýbajú totižto také systémové opatrenia a reformy v zdravotníctve, ktoré by toto riziko účinnejšie obmedzovali.

Pri každom odpúšťaní dlhov ide o riziko tzv. morálneho hazardu. Ak sa budú takéto exekučné amnestie vyhlasovať pravidelne, bude to pre poistencov signál, že sa vlastne až tak neoplatí byť zodpovedným a poctivo si platiť odvody. Veď nabudúce príde ďalšia amnestia...
Na druhej strane rozumieme poisťovniam, že odpúšťajú časť dlhu svojim poistencom, keďže tieto dlhy sa zväčša ťažko a nákladne vymáhajú a je lepšie mať vrabca v hrsti ako holuba na streche. Často ide pritom o pragmatické a ekonomické rozhodnutie - či poisťovni prinesie viac peňazí odpustenie časti dlhov alebo vymáhanie celého dlhu, ktoré má svoje administratívne, časové a personálne náklady, pričom vymoženie pohľadávky nie je navyše zaručené.

Nedá sa všeobecne povedať, kde sa zarába lepšie. Na komplexné posúdenie nám totiž chýbajú dáta. Ostávajú nám potom len anekdotické porovnania. Môžu existovať štátne zariadenia, kde je priemerný plat vyšší ako v súkromných. Ale platí to aj opačne. V súkromnom sektore je väčšia chuť, možnosti a nižší protitlak rôznych záujmových skupín na odmeňovanie pracovníkov na základe ich zásluh, t.j. aj podľa kvality odvedenej práce. Väčšinou platí, že súkromné zariadenia fungujú efektívnejšie, dvakrát si rozmyslia, ako použijú zverené peniaze. Nie je v nich prezamestnanosť, obstarávanie funguje ekonomickejšie, procesy sú viac optimalizované. Toto všetko, spolu s priamymi platbami od pacientov umožňuje dobre manažovanému zariadeniu aj lepšie ohodnotiť svojich zamestnancov, o to viac to platí pri špičkových odborníkoch.

Pre pacientov je prínosom, ak fungujú elektronické služby a elektronický prenos informácií v zdravotníctve. Také zdravotníctvo je pre pacienta bezpečnejšie a je zároveň aj efektívnejšie. Je to vo verejnom záujme. Najlepším motivátorom pre lekárov požiadať si o prístup do e-Healthu by mala byť "súťaž" o pacienta. Malo by fungovať, že ten lekár, ktorý nebude zapojený do e-Healthu, by mal z toho mať komparatívnu nevýhodu a pacienti by to mali zohľadňovať pri výbere lekára. Ak to tak nie je, mohli by potom zdravotné poisťovne motivovať lekárov, ktorí sa zapoja do e-Healthu, vyššími platbami alebo demotivovať tých, ktorí sa nezapoja, nižšími platbami.

Nepovažujeme za problém, keď zdravotnícki pracovníci idú za lepšími podmienkami, a pritom neodchádzajú zo Slovenska a dokonca ani z mesta, kde teraz pôsobia. Pacienti tak neprídu o týchto ľudí a zdravotnú starostlivosť, akurát nebudú vyšetrení na Kramároch v NÚSCH, ale v Petržalke v budove Medissima. Podporuje to súťaživosť medzi poskytovateľmi, čo je vítané a môže z toho profitovať nakoniec pacient zlepšenou dostupnosťou a kvalitou služieb.

Všetko závisí od kvality a etickej výbavy manažérov a tiež od toho, aké voľné ruky budú mať a či na druhej strane budú dostatočne kontrolovaní a braní na zodpovednosť. Na jednej strane môže byť externý manažment viac "nezávislý" od rôznych tlakov miestnych politikov a záujmových skupín, ale na druhej strane nemusí byť jasná línia zodpovednosti týchto manažérov, ako aj zriaďovateľa týchto nemocníc. Vina sa môže ľahšie zvaliť na toho druhého. Verejnosť bude možno ťažšie hľadať adresáta komu smerovať svoju prípadnú nespokojnosť.
Ak by externý manažment mohol riadiť viacero župných nemocníc ako sieť, mohol by napríklad ušetriť pri centrálnych nákupoch tovarov a služieb, vedel by flexibilnejšie manažovať pacientov a zdravotnícky personál prípadnými presunmi medzi nemocnicami, mal by jasnejší prehľad, kde by sa dalo ušetriť, ktorá nemocnica by sa mala na čo špecializovať, ktoré oddelenia by sa dali zrušiť, zlúčiť, resp. lepšie využiť a pod.

Na integrovanie zdravotnej starostlivosti nie je nevyhnutne nutná centralizácia týchto služieb v jednej budove, ktorá by sa vybudovala či zrekonštruovala z verejných zdrojov a z rozhodnutia centrálnej autority. Projekt nesie v sebe riziká, ktoré spočívajú najmä v deformácii už existujúceho trhu so zdravotnými, ako aj sociálnymi službami v regióne, ktoré poskytujú vo veľkej miere súkromní poskytovatelia. Znevýhodňuje tiež mestá a obce, ktoré si na výstavbu či rekonštrukciu svojich zdravotných stredísk zo svojho našetrili a investíciu už aj zrealizovali. Ani obce z bratislavskej župy nebudú môcť podať žiadosť o grant.

Štát by sa namiesto aktívneho organizovania poskytovania ambulantnej zdravotnej starostlivosti a namiesto betónovania mal radšej sústrediť na vytváranie jasných pravidiel a zabezpečenie ich vykonateľnosti, ktoré by viedli k želateľným procesom integrácie rôznych starostlivostí. Prostriedkom k tomu by mohla slúžiť napríklad ešte stále absentujúca elektronizácia zdravotníctva. Ak sú nastavené dobré pravidlá, vrátane platobných mechanizmov a motivácií, o integráciu sa môže kľudne postarať aj súkromný sektor bez nutnosti štátnej ingerencie.

Ak by sme napríklad verili slovenským oficiálnym dátam, ktoré poskytovatelia zdravotnej starostlivosti reportujú úradom verejného zdravotníctva a iným inštitúciám ohľadom výskytu nemocničných nákaz alebo preležanín, a boli by pravdivé, tak by ku nám húfne prúdili epidemiológovia a hygienici z celého vyspelého sveta, aby sa od nás podučili, ako to robíme, že v našich nemocniciach je výskyt nemocničných nákaz 10-násobne nižší ako v najkvalitnejších klinikách na Západe. Lenže západní odborníci nechodia, lebo je každému jasné, že naše dáta nesedia, a preto sú pre medzinárodné porovnanie nepoužiteľné.

Motivácia štátnych nemocníc hospodáriť vyrovnane je v súčasnom nastavení a fungovaní systému zdravotníctva obmedzená, a preto vítame akékoľvek opatrenia, ktoré túto motiváciu potencujú. Myslíme si, že je správnym krokom aspoň týmto spôsobom "oceniť" tie nemocnice, ktoré nevytvárajú straty a dlhy a dať im prednosť. Mohol by to byť určitý signál, ktorý hovorí, že hospodáriť vyrovnane sa opláca.

Myslíme si, že ide o správny smer. Zvyšovanie kompetencií jednotlivých zdravotníckych pracovníkov by malo mať za cieľ, aby sa aktivity realizovali čo najefektívnejšie. Je celospoločensky neefektívne, keď niečo vykonáva lekár, pričom to dokáže aj zdravotná sestra a pod. Každý nech robí to, k čomu ho jeho profesia, vzdelanie a prax predurčujú. Je neefektívne, keď niekto vykonáva činnosti, na ktoré je príliš vzdelaný a rovnako je zlé, ak platí opak.

Často pri diskusiách o platbách pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti absentuje kľúčová informácia, čo za poskytnuté peniaze dostávame.
Preto vítame dohodu medzi zdravotnou poisťovňou Dôvera a Asociáciou súkromných lekárov a Zdravitou, ktorá za vyššie platby lekárom prináša zároveň benefity pre pacientov v podobe objednania sa na konkrétny čas alebo garancie, že termín na prvovyšetrenie u špecialistu bude najneskôr do troch týždňov. V takejto dohode je jasná vyššia hodnota za vyššiu sumu peňazí. A tak by to malo byť.

Môžu byť za tým rôzne dôvody. Napríklad aj ten, že potenciálni uchádzači neveria, že súťaž už nie je dopredu rozhodnutá, a preto nemárnia svoj čas a energiu.

Ak majú navrhované opatrenia v liekovej politike za cieľ vylepšiť a doplniť mechanizmus posudzovania nákladovej efektívnosti (meranej na báze QALY) liekov hradených z verejného zdravotného poistenia, ak majú nahradiť netransparentný systém výnimiek poisťovní na preplácanie nekategorizovaných liekov a zároveň, ak majú prostredníctvom zavedenia tzv. Managed Entry Agreements (MEA) zvýšiť pre pacientov dostupnosť nových inovatívnych liekov, ktorých miera spotreby a účinky a výsledky liečby sú zatiaľ nedostatočne jasné, zároveň pri držaní výdavkov na lieky z pohľadu verejných zdrojov na uzde, spolu so zábezpekou hradenia nákladov zo strany výrobcov liekov, ak nenastanú proklamované výsledky či bude zvýšená spotreba, možno s nimi vo všeobecnosti súhlasiť.

Ale ak majú navrhované opatrenia MZ SR za nedeklarovaný cieľ obídenie, resp. výrazné znefunkčnenie posudzovania nákladovej efektívnosti liekov prostredníctvom QALY, rýchle ad-hoc zahrnutie drahých a neefektívnych liekov do automatického systému preplácania z verejného zdravotného poistenia, ktoré by následne nebolo súčasťou komplexného prístupu zbierania a hodnotenia dát o preplácaných liekoch a celých zdravotníckych technológií, dohľadu nad celým procesom, ak majú výrazne znížiť mieru informovanosti verejnosti a transparentnosti v rozhodovacom procese o preplácaní liekov, a ak majú pri obmedzených zdrojoch na ne doplatiť lacné generiká s overenými účinkami a efektívnosťou liečby, nemožno s nimi súhlasiť.

Minister Drucker má slabú politickú podporu na presadzovanie potrebných, ale často nepopulárnych opatrení. Symbolicky sa to ukázalo pri telefonáte premiéra Fica generálnemu riaditeľovi VšZP, ktorého nalákal do tejto funkcie priamo minister Drucker. Zdravotníctvo sa v tejto vláde nestalo témou s premiérskym statusom a nemá ani aktívnu podporu zo strany koaličných partnerov. Aj najsilnejšia vládna strana je v podpore ministra vlažná, a niekedy dokonca aj zásadne protirečí (viď problematika poplatkov u lekára).

Druhým faktorom je, že minister Drucker verí, a je to aj v súlade s predstavou strany SMER- SD, že prvoradou úlohou je udržať v rezorte zmier, aby neboli žiadne výrazné spory a škandály. Niečo sa potom dá aj presadiť, ale zásadné reformy, ktoré by aj niekomu stúpli na otlak a boli by účinné, sa nepodarí zrealizovať, keďže idú často proti týmto cieľom. Na to treba jasné líderstvo s veľkou podporou vlastnej strany, ako aj koaličných partnerov.

Len dobrá komunikácia nestačí. Môže na verejnosť, aj na tú odbornú, platiť v krátkodobom časovom horizonte, ale zo strednodobého pohľadu bude už verejnosť očakávať konkrétne výsledky a citeľné zlepšenie stavu v zdravotníctve, a to sa obávame, nebude vidieť.

Na jednej strane tu máme zvyšujúce sa výdavky aj v dôsledku platového automatu zdravotníckych pracovníkov, zatiaľ nejasné výsledky úsporných opatrení v zdravotníctve, ktoré boli projektované v rámci projektu Hodnoty za peniaze a na druhej strane tu pozorujeme výrazne sa zvyšujúce príjmy zo zdravotných odvodov od ekonomicky aktívnych občanov, ktoré smerujú do zdravotníctva. Je preto zmysluplné urobiť niekedy na jeseň saldo, aby sme vedeli, koľko skutočne naše zdravotníctvo potrebuje.

Z výšky sadzby za poistencov štátu netreba robiť mantru. Dôležité sú celkové verejné zdroje, ktoré idú do zdravotníctva (tie rastú), ale najmä to, čo za tieto peniaze dostávame - akú kvalitu zdravotnej starostlivosti.

Vyjednávanie o cenách je štandardným trhovým mechanizmom. V zdravotníctve je však ovplyvňované rôznymi vyjednávacími silami aktérov, asymetriou informácií, ako aj reguláciou zo strany štátu. Na to, aby sme kompetentnejšie vedeli posudzovať požiadavky ambulantných lekárov a ponuku poisťovní, potrebovali by sme vedieť skutočné príjmy týchto lekárov, ich náklady, a to v dlhšom časovom slede a najmä výsledky ich práce, vrátame ukazovateľov kvality a efektívnosti. Často pri diskusiách o platbách totižto absentuje kľúčová informácia, čo za poskytnuté peniaze dostávame.

Nevýhodou takýchto výberových konaní, ktoré vykazujú črty formálneho výberu, je to, že nikto nevie, kto za takéhoto nominanta berie priamu politickú zodpovednosť. Minister sa môže odvolať na "no name" komisiu, ktorá vybrala kandidáta. Avšak sotva niekto môže očakávať, že táto výberová komisia môže prevziať nejakú zodpovednosť za budúce konania vybratého kandidáta. Nebolo by poctivejšie si radšej priznať, že pán Papp je niečí nominant, ktorý zaňho zároveň preberá jasnú politickú zodpovednosť? V takom prípade by potom aj verejnosť vedela, kam má adresovať svoju prípadnú nespokojnosť alebo pochvalu. Podobne, ako je, myslím, všetkým jasné, že súčasný generálny riaditeľ VšZP je nominantom ministra Druckera, ktorý sa môže naňho spoľahnúť, lebo ho pozná, ktorému skladá účty, pričom za jeho úspechy, ako aj neúspechy priamo zodpovedá (verejnosti) a na základe toho potom získava alebo stráca politické body.

Je zaujimave, ze v ostatnych rokoch sledujeme postupne znizovanie spotreby predpisanych a vydanych liekov hradenych z verejneho zdravotneho poistenia v mnozstevnom vyjadreni - v pocte baleni. Zaroven vsak rastu uhrady zdravotnych poistovni a minuly rok tiez aj doplatky pacientov. Tento jav moze byt vysvetleny dvoma faktormi, ktore mozu posobit aj sucasne - postupne sa mozu zvacsovat balenia liekov a moze stupat v celoeuropskom meradle cena liekov (spolu so zavadzanim novych drahych liekov na trh).
Na to, aby sme lepsie vedeli ohodnotit trend v spotrebe liekov, by bolo vhodnejsie merat spotrebu na zaklade definovanej dennej davky (DDD), tak ako to sleduje napriklad OECD alebo WHO.

Podľa zistení Aliancie Fair-play patria firmy poskytujúce prístrojovú diagnostiku (MR a CT) medzi subjekty, ktoré majú v zdravotníctve najvyššiu výnosnosť - rentabilitu tržieb. U niektorých z nich presahuje dokonca 45%-nú hranicu, čo je už skutočne vysoké číslo, ktoré nedosahuje často ani špekulatívny kapitál. Takže priestor na zníženie cien v tomto segmente určite je, pričom sa zároveň môže o trochu menej znížiť aj celkový finančný objem poisťovňou objednaných výkonov a pri predpoklade, že poskytovateľovi sa bude naďalej oplácať poskytovať pacientom svoje služby a nebude dosiahnutý strop kapacity, nemusí pacient pocítiť toto zníženie v horšej dostupnosti a pacientov môže byť diagnostikovaných dokonca aj vyšší počet, a to za menej peňazí.

Nevnímam pozitívne, že napriek prísľubu, očakávaniam a tomu, že v rozpočte bola vytvorená rezerva pre prípad zhoršeného vývoja v zdravotníckych zariadeniach, ktorý aj nastal, bola rezerva použitá na iné účely. Aj zo správy RRZ vyplýva, že zvýšené príjmy oproti rozpočtu nedokázali pokryť oveľa rýchlejšie rastúce a vyššie výdavky v zdravotníctve. Ale možno ministerstvo financií pripravuje veľký balík peňazí na oddlženie nemocníc a vyhodnotilo to tak, že radšej vyčlení peniaze v rámci tohto mechanizmu, ktorý by mal byť podmienený plnením ozdravných opatrení zo strany nemocníc, ako rezervu rozpustiť teraz v "čiernej diere". V takom prípade by sa to dalo pochopiť.

Zrušenie mnohých poplatkov u lekára zapríčiní, že namiesto možnosti mať regulované poplatky, ktoré sú transparentné, kontrolovateľné a sú zdaňované, tu vznikne priestor pre úplatky. Síce nebudú poplatky, ale budú úplatky. A ten, kto nechce uplácať, bude musieť neproduktívne čakať.

Je veľmi dôležité, aby DRG-systém nespôsobil štátnu reguláciu cien. Sme za to, aby mali zdravotné poisťovne možnosť selektívne kontrahovať poskytovateľov a pri zmluvách zohľadňovali kvalitu a efektívnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Myslíme si, že zdravotné poisťovne by mali mať možnosť stanoviť si svoje vlastné základné sadzby a medzi poskytovateľmi diferencovať. Rôzne nemocnice vedia totižto rovnaký zákrok u rovnakého pacienta uskutočniť s rozdielnou mierou kvality a efektívnosti. Za rozdielnu kvalitu by sa nemalo platiť rovnako.

Už aj dnešná legislatíva umožňuje uzatvárať individuálne (doplnkové) zdravotné poistenie v SR. V praxi však nie je veľmi využívané. Dôvodom je, že základný balík zdravotnej starostlivosti, ktorý je hradený z povinného verejného zdravotného poistenia nie je dostatočne presne definovaný, resp. umožňuje výklad, že takmer všetko má byť hradené z odvodov a daní. A keď môže byť takmer všetko hradené z verejného zdravotného poistenia, nie je ani dostatočne veľký priestor pre poskytovanie doplnkového poistenia. Ak by ministerstvo začalo presnejšie definovať nároky poistencov z verejného poistenia, čiže by zreálnilo základný balík, ktorý v súčasnosti de iure obsahuje takmer všetko, tak by mohol vzniknúť priestor pre doplnkové poistenie. A to by samozrejme prinieslo sektoru nové čisté peniaze, z ktorých by mali prínos všetci, a nie len tí vyvolení ako pri úplatkoch.

Veľmi oceňujeme zvýšenú otvorenosť poisťovne voči verejnosti. Posilnila sa transparentnosť pri zverejňovaní dát a dokumentov, hoci aj tu si vieme predstaviť ešte väčší rozsah zverejňovaných informácií zo strany poisťovne. Nové vedenie VšZP zdedilo po svojich predchodcoch zlé zmluvy, neľahkú finančnú situáciu a obrovský dlh, s čím sa bude musieť pasovať viac rokov a to aj ovplyvní a obmedzí činnosť nového manažmentu. Priestor na nejaké rozvojové aktivity bude minimálny. Bude treba šetriť a racionalizovať. Myslíme si, že ozdravný plán VšZP mohol a mal byť ambicióznejší, aj keď po telefonáte Roberta Fica generálnemu riaditeľovi je sotva predstaviteľné, že by ešte niekto z manažmentu v tomto úsilí chcel pritvrdiť. Tieto politické mantinely budú do značnej miery determinovať budúce kroky súčasného vedenia VšZP, a preto ani neočakávame, že prinesú rýchly a veľký zázrak.

Manažovanie pacienta a postupné posilňovanie odmeňovania za dosiahnuté výsledky liečby je trendom vo vyspelom svete, preto je dobré, že sa aj u nás objavujú takéto prvé lastovičky. Ide o vytváranie správnych motivácií tak pre pacientov, ako aj lekárov, aby boli peniaze využívané čo najúčelnejšie a pacientom bola poskytnutá za ne čo najväčšia hodnota.

Nárast dlhu v ostatných rokoch v štátnych nemocniciach bol istotne zapríčinený aj každoročným povinným zvyšovaním miezd zdravotníckych pracovníkov, ktoré nebolo zo strany štátu dostatočne kryté dodatočnými zdrojmi, avšak najväčší problém je v pokrivených motiváciách aktérov štátneho zdravotníctva. Manažéri a personál v štátnych zariadeniach nie sú dostatočne motivovaní, aby hospodárili účelne, aby poskytovali spoločnosti čo najväčšiu hodnotu za vynaložené peniaze, aby sa zlepšovali. Ak prichádza k pochybeniu, zhoršovaniu stavu či stagnácii, neprichádza pre týchto aktérov žiadny trest (exekúcie, prepúšťanie, predaj majetku, konkurz). Namiesto toho prichádza pravidelné oddlžovanie, pravidelné nárasty miezd, pravidelné znovuzvolenie politikov-populistov.

Treba transformovať štátne nemocnice z príspevkových organizácií na akciové spoločnosti, zavádzať tzv. tvrdé rozpočtové obmedzenia pri ich hospodárení, zrušiť platový automat pre zdravotníckych pracovníkov a odmeňovať ich viac na základe zásluhovosti, merať a zverejňovať kvalitu a efektívnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Je správne, že ministerstvo vyselektovalo nemocnice na základe viacerých merateľných ukazovateľov a použilo prístup "evidence-based referrals". Bolo by totižto neefektívne umiestňovať zdroje z eurofondov do nemocníc, s ktorými sa zo strednodobého hľadiska neráta ako so zariadeniami poskytujúcimi akútnu zdravotnú starostlivosť. Ak je ťarcha na ministerstve, aby zoptimalizovala sieť poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti, môže byť toto jeden z prvých krokov k jej stratifikácii. Je dobré, že boli použité jasné kritériá.

Otázkou je, či motivovať lekárov mať dlhšie ordinačné hodiny nejakým centrálnym nariadením zo strany MZ SR, definovaním nároku pacienta v oblasti dostupnosti, presnejšou špecifikáciou verejnej minimálnej siete, navýšením platieb alebo prostredníctvom zmluvných podmienok od poisťovne. Určite by k predĺženiu ordinačných hodín motivovala samotných všeobecných lekárov zmena modelu odmeňovania, ktorá by na úkor kapitačných platieb posilnila zložku príjmu odvodenú od výsledkov liečby, od výkonnosti, od kvality liečby, ktorá by mala byť zároveň meraná a pre účely verejnej kontroly a informácií aj zverejňovaná.

Regulácia zisku zdravotných poisťovní je legitímna, nakoľko ide v súčasnosti jednak o koncentrovaný trh s malým počtom konkurentov, s obmedzeným vstupom naň a zároveň na ňom dominuje štátna poisťovňa a po druhé ide o nakladanie s verejnými zdrojmi (odvodmi a daňami), ktoré majú poisťovne garantované zákonom. Čiže ide o dosť regulovaný trh. Priestor pre lepšie regulovanie zisku zdravotných poisťovní tu bezpochybne existuje.
Myslíme si, že jednou z možností ako regulovať zisk poisťovní je postupné rozširovanie okruhu zdravotných výkonov, na ktoré sa dlho čaká, do regulačného rámca. Ak by mala poisťovňa pri týchto výkonoch čakajúcich, nemohla by si vyplatiť zisk. Inými slovami a trochu komplexnejšie by sa to dalo definovať tak, že zisk by si mohla vyplatiť poisťovňa len vtedy, keď bude mať splnené všetky nároky všetkých svojich poistencov. Samozrejme, predtým treba ešte precízne definovať nárok poistencov, čo nie je banalita.

Považujeme za správne, že IFP odporúča zdôvodniť ponechanie Nemocnice Staré Mesto ako špecializovanej nemocnice demografickou, finančnou a kvalitatívnou analýzou a posúdiť aj možnosť jej predaja. O to viac je to nutné, keďže v predošlom PPP projekte sa rátalo so zrušením nemocníc Kramáre, Staré Mesto, ako aj Ružinov. Očakávali by som preto zdôvodnenie, prečo je teraz výhodné postupovať inak.

Pri aktuálnom projekte výstavby novej UNB sa obávame rizika, že nepríde k dostatočnému zvýšeniu efektívnosti po štátnej investícii výstavby nUNB, keďže sa v projekte v rámci celej UNB nepočíta s výraznejšou redukciou lôžok a nič sa tam nepíše o očakávanom nižšom stave zdravotníckeho personálu. Nakoniec sa môže stať, že výsledkom v Bratislave bude po výstavbe nUNB a novej nemocnice Sveta zdravia v Boroch výrazne vyšší počet nemocničných lôžok a pracovných miest lekárov a sestier ako doteraz, pričom však balík financií na hradenie poskytovanej zdravotnej starostlivosti sa nezmení, a preto bude nutné ubrať z peňazí regiónom.

Je nesporné, že ak nebude na Slovensku štandardom objednávanie sa na presný termín pre všetkých pacientov a u všetkých lekárov alebo nebude zavedená regulovaná možnosť priplatiť si za nečakanie, tak je to pre spoločnosť neefektívna situácia, ktorá bude mať za následok obchádzanie pravidiel alebo márnenie času mnohých ľudí, ktorí mohli namiesto neproduktívneho čakania u lekára vytvoriť pre spoločnosť mnohé hodnoty.

Ide o kontroverzný nástroj. Na jednej strane limity predstavujú priznanie si skutočnosti, že sa môžeme prikrývať len takou perinou, na akú máme, ale na druhej strane môže priniesť zlá realizácia tohto opatrenia, ktorého detaily zatiaľ nepoznáme, problémy v základnej dostupnosti liečby u niektorých pacientov, čo nie je optimálne, ani efektívne.
Opatreniami ako držať na uzde preskripciu liekov by mohli byť lepšia revízna činnosť poisťovní, degresívne platby od určitej hranice, dôsledná generická preskripcia, lepšie odmeňovanie pri želateľnom správaní sa lekárov a ich dobrých výsledkov pri liečbe a komunikácia a zverejňovanie údajov o predpisovaní liekov ambulantných lekárov, aj v rámci eHealth-u, a výsledkov ich liečby, ktoré by malo za cieľ vytvárať na lekárov verejný tlak, aby používali verejné zdroje efektívne a predpisovali len to, čo nevyhnutne treba.

Pri stanovovaní minimálnej siete by bolo vhodné brať do úvahy namiesto územnosprávneho členenia Slovenska reálnu časovú dostupnosť pacienta z miesta bydliska k poskytovateľovi cestnou a železničnou infraštruktúrou a prihliadať samozrejme aj na hustotu zaľudnenia.

Zrušenie nemocnice na Kramároch vo forme, ako funguje dnes, je nevyhnutnosťou, ak postavíme novú, resp., nové nemocnice v Bratislave. Technologicky, aj usporiadaním procesov je zastaraná, navyše po vybudovaní nových nemocníc tu budeme mať prebytok kapacít - tak posteľových, ako aj pracovných pozícií, ktoré je nutné financovať z obmedzených zdrojov.

Základná myšlienka hybridného modelu - štát zafinancuje lacnými peniazmi výstavbu a najatý súkromník bude nemocnicu prevádzkovať a v porovnaní so štátnym prevádzkovateľom dosahovať vyššiu efektívnosť - je sympatická, ale v mnohom bude jeho úspešnosť veľmi záležať od realizácie a pokračovaní v tomto modele projektu, aj po úvodných 5 rokoch fungovania nemocnice.

Projektu podľa nás chýba lepšie spracovaná analýza finančných dopadov...

Pre Slovensko by bolo prínosom, keby chceli vstúpiť na náš zdravotnícky trh aj ďalšie súkromné subjekty, nakoľko veríme, že konkurenciou, a teda fungujúcou súťažou sa dá docieliť kvalitnejšie a efektívnejšie zdravotníctvo. V súčasnosti má v slovenskom zdravotníctve výrazne najsilnejší vplyv štát. Táto dominancia nášmu zdravotníctvu neprospieva.

Ak na trhu existuje súťaž a kvalitná regulácia prostredia, vrátane merania a zverejňovania kvality a efektívnosti poskytovaných služieb, nemusí ani vertikálna integrácia (vlastníctvo poisťovne, lekární, polikliník a nemocníc jedným súkromným subjektom) predstavovať príliš veľké riziko pre spoločnosť. Naopak, môže prinášať na trh rôzne inovácie, ktoré umožňuje táto integrácia. Ak však tomu tak nie je, môže predstavovať aj vertikálna integrácia zvýšené riziko zneužívania dominantného postavenia. Na to treba pamätať a pozorne to sledovať a skúmať.

Je možné, že na prvý pohľad môže pôsobiť celkový počet nemocníc patriacich pod Svet zdravia ako veľké číslo, ale keď si pozrieme ich celkové tržby spolu, tak sú nižšie ako tržby jednej štátnej Univerzitnej nemocnice Bratislava.

Adresát telefonátu nebol správne zvolený. Boli to totižto nominanti predošlej vlády vo VšZP, ktorí zapríčinili tieto obrovské finančné problémy VšZP spolu s populizmom vlády a politikov, ktorí presadzovali legislatívu a opatrenia zvyšujúce výdavky v zdravotníctve nekryté zdrojmi, a nie súčasné vedenie poisťovne, ktoré sa toto všetko snaží riešiť (možno niekedy pomaly a nešikovne ako slon v porceláne, ale celkovo sa snaží zlepšiť zlý stav VšZP).

Predstavte si nasledujúcu situáciu. Presuňte sa v čase pár rokov dozadu, do obdobia jednofarebnej vlády Roberta Fica. Premiér sedí v kresle a telefonuje.

Lobing farmafiriem u lekárov nesie so sebou aj riziko z neho rezultujúceho, resp. vyvolaného predpisovania určitého lieku alebo zvyšovania predpisovaného objemu, čo môže byť v rozpore so záujmom pacienta. Preto je nevyhnutné zvyšovať transparentnosť tohto vzťahu (lekár a farmafirma). Súhlasíme s lekárnikmi, že by sa mala obmedziť možnosť predpisovania určitého konkrétneho názvu lieku (hoci je na recepte len v zátvorke) a mala by sa posilniť tzv. generická preskripcia, t.j. predpisovanie liekov len na úrovni účinnej látky.