Verejné výdavky na zdravotníctvo rástli na Slovensku v ostatnej dekáde v reálnych hodnotách oveľa rýchlejším tempom ako priemer OECD, rýchlejšie ako napríklad v Českej republike či Maďarsku. Problémom slovenského zdravotníctva nie je nedostatok peňazí, ale ich neúčelné využívanie. Ak chceme, aby sa z každého dodatočného eura v zdravotníctve vyťažilo maximum, nesmie diskusia skĺznuť len na úroveň “handrkovania” sa o desatiny pri výške platieb štátu za svojich poistencov, ale treba sa neustále pýtať, čo za to.

Nemyslíme si, že by odborníci pracujúci v minulosti vo farmaceutickom priemysle mali byť a priori diskvalifikovaní z práce pre štát v rámci liekovej politiky. Samozrejme, v takýchto prípadoch tu existuje väčšie riziko konfliktov záujmov. Na to si treba dávať pozor a zverejňovať všetky možné konflikty záujmov zainteresovaných.

Vládny návrh na vytvorenie systému s jedinou zdravotnou poisťovňou neodpovedá na základnú otázku: prečo je potrebná takáto zmena? Čo dostaneme za vysoké transakčné náklady tejto zmeny my, občania, pacienti, poistenci, poskytovatelia?

Zavádzanie nových plošných regulácií, ktoré by obmedzovali otvorenie novej lekárne plnením demografických či geografických kritérií, by bolo v súčasnosti, keď nie je zrejmé, že by bol ohrozovaný verejný záujem pri poskytovaní lekárenských služieb, kontraproduktívne. Doplatili by na to samotní pacienti znižujúcou sa dostupnosťou a kvalitou služieb lekární a paradoxne aj malí prevádzkovatelia lekární, ktorí by mohli oveľa ťažšie vstupovať na trh a konkurovať veľkým sieťam.

Štát nemá dostatok relevantných argumentov, že vyvlastnenie poisťovní by bolo vo verejnom záujme. Nevieme totižto o tom, že by niekto hodnoverne preukázal, že zavedenie unitárneho systému zdravotného poistenia by bolo na Slovensku garanciou lepšie fungujúceho zdravotníctva, a že systém s jedinou štátnou poisťovňou prinesie do systému celkovo viac peňazí, ako je to pri dnešnom pluralitnom modeli.