Výroky premiéra Pellegriniho v súvislosti s nemocnicami na Boroch a Rázsochách nepovažujeme za šťastné. Sú to ako keby silácke reči, ktoré majú presvedčiť voličov, že štát je v tejto veci akcieschopný a má všetko pod kontrolou. Pritom skôr opak je pravdou. (Ne)činnosť vládnej moci, resp. zvláštne otáľanie a neustále zmeny pri zámere výstavby novej univerzitnej nemocnice v Bratislave umožnili, aby súkromný investor získal časovú výhodu pri výstavbe svojej nemocnice. Takisto jav vyberania hrozienok z koláča má štát možnosť obmedzovať štandardnými nástrojmi v rámci systému financovania zdravotnej starostlivosti (napríklad cez zreálnenie relatívnych váh pri DRG, aby každá skupina výkonov odrážala slovenskú realitu a nákladovú náročnosť liečby v rovnakej miere alebo cez zazmluvňovanie dominantnou štátnou VšZP, ktorá zvyčajne určuje ceny na trhu (price setter)). Takže kritika premiéra by mala smerovať skôr do vlastných radov.
Štát by mal byť najmä spravodlivý regulátor zdravotníctva, ktorý nediskriminuje žiadneho poskytovateľa. Ak však k tomu aj sám poskytuje zdravotnú starostlivosť, je tu konflikt záujmov spolu s rizikom zneužitia štátnej moci na presadzovanie cieľov, ktoré nie sú vo verejnom záujme.

Ľudia nevyužívajú služby štátneho elektronického zdravotníctva preto, lebo jeho užívateľská neprívetivosť odrádza aj najväčších fanúšikov elektronizácie. Aj mladý človek s druhostupňovým vysokoškolským vzdelaním má problém nájsť relevantné informácie, nainštalovať všetky potrebné prvky a využívať prínosy z elektronizácie. Navyše mnohé funkcionality eZdravia ešte reálne nefungujú (skúste sa napríklad elektronicky objednať ku neurológovi...) a tie, ktoré sú činné, môžu záujemcovia využívať v oveľa komfortnejšom móde a relatívne jednoducho v rámci elektronických služieb zdravotných poisťovní.

"Nikdy nedovolíme a nemôžeme s pani ministerkou tolerovať, aby si niekto vyberal len hrozienka" s dovetkom, že štát nebude podporovať, aby súkromný poskytovateľ konkuroval pri určitých odbornostiach (kardiológia, onkológia) štátnym špecializovaným ústavom.

Bola by škoda, ak by v hlavnom meste nevznikla zdravá súťaž medzi rôznymi poskytovateľmi, ktorá by z dlhodobejšej perspektívy generovala lepšie služby a starostlivosť pre pacientov a lepšie pracovné podmienky pre zdravotníckych pracovníkov. Súkromný poskytovateľ by mohol ukázať, že to ide prevádzkovať koncovú nemocnicu udržateľným spôsobom pri nezľavení z kvalitatívnych štandardov zdravotnej starostlivosti pre pacientov. Ak by náhodou štát kúpil nemocnicu na Boroch od súkromného investora, znamenalo by to tiež, že systém financovania a poskytovania koncovej zdravotnej starostlivosti na Slovensku, by príišiel o relevantný benchmark a prípadnú možnosť nápravy založenej na skúsenosti neštátneho poskytovateľa, ktorý by prevádzkoval nemocnicu pravdepodobne efektívnejšie ako štát.