Detailnejšie by sa mala posudzovať kvalita práce. U nás v princípe platíme za obrat, teda množstvo, nie za kvalitu. Trend na Západe je pritom opačný. Čoraz viac sa mapuje, aký je výsledok konkrétneho úkonu. Lekár u nás nemá ani poriadnu systémovú motiváciu, aby pacientovi pomohol čo najlepšie.

V tejto oblasti by Slovensko nemalo prijímať ani “o chlp” prísnejšie pravidlá, ako sú minimálne požiadavky európskej legislatívy. Povinné preventívne lekárske prehliadky hradené zamestnávateľmi a pracovná zdravotná služba by sa nemali týkať paušálne všetkých pracovníkov zaradených do najmenej rizikových kategórií I. a II., lebo pre niektorých zamestnávateľov by práve táto neproduktívna administratívna záťaž mohla znamenať tú povestnú kvapku, pre ktorú pohár vody pretečie. Negatívne by si to potom odniesol trh práce, ale aj štátna kasa.

Mohlo by sa začať diskutovať aj o hľadaní možností ako eurofondami
podporiť napríklad aj mzdy ľudí pracujúcich v zdravotníctve, keďže tento
rezort, podobne ako školstvo, stojí a padá na kvalitnom personále, ktorý
má obrovský potenciál na to, aby kľúčovým spôsobom pozitívne ovplyvnil
oblasti, kde nás topánka najviac tlačí.

Trendom je, že sa komplikované prípady, teda náročná liečba, či už z hľadiska odborného alebo finančného, sústreďuje vo vysoko špecializovaných centrách, ktoré majú na takýto typ liečby dostatok kapacít a skúseností. Menšie, regionálne nemocnice, ktoré sú bližšie pri občanoch, by sa mali viac špecializovať na relatívne jednoduché zákroky, rehabilitáciu a poskytovanie odbornej starostlivosti o chronických a dlhodobo chorých pacientov. Pozvoľna a prirodzene k tomu dochádza už aj dnes, a to aj vďaka voľnej tvorbe cien medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zdravotnými poisťovňami. Spoločným menovateľom týchto snáh je to, aby každý poskytovateľ ponúkal pacientom také služby, pri ktorých vie garantovať ich vysokú kvalitu a efektívnosť. A to sa väčšinou nedá v prípadoch, keby poskytoval všetko a pre všetkých.

V slovenskom zdravotníctve je dostatok zdrojov. Treba ich len účelnejšie využívať. Výdavky do zdravotníctva (merané ako percento HDP a tiež ako výdavky na jedného obyvateľa v parite kúpnej sily) sú na Slovensku vyššie ako v ostatných troch krajinách V4 (Česko, Maďarsko a Poľsko). V prvej dekáde tohto storočia rástli zdravotnícke výdavky v SR najrýchlejším tempom spomedzi všetkých krajín OECD.