Takmer všetky plány ministerstva zdravotníctva zostali len na papieri. Konkrétne výsledky žiaľ nevidíme. Práve absenciu systémových zmien v zdravotníctve považujem za najväčší nedostatok tejto vlády v zdravotnej politike. Proklamované a veľmi dôležité porovnávanie cien zdravotníckych prístrojov zostalo len vo verbálnej rovine. Je nutné, aby boli zriaďovatelia nemocníc a ich manažéri motivovaní hospodáriť efektívne, čo v sebe zahŕňa aj nepredražené nákupy. Ak budú hospodáriť zle, musí prísť trest - odvolanie z funkcie, trestné stíhanie, exekúcie, konkurz a prípadný odpredaj majetku a privatizácia.

Je nesporné, že dlhodobá zdravotno-sociálna starostlivosť o zdravotne ťažko postihnutých má na Slovensku obrovské rezervy, nevynímajúc jej kvalitatívne a finančné parametre. Taktiež je nespochybniteľné, a je to aj moderný trend vo vyspelých štátoch, že v drvivej väčšine prípadov je domáce poskytovanie opatrovania z hľadiska kvality života opatrovaného výrazne prínosnejšie a lacnejšie ako napríklad v domovoch sociálnych služieb. Pri výške príspevku na opatrovanie je preto nutné zobrať na vedomie všetky tieto aspekty – teda prínos domáceho opatrovateľstva pre zvýšenie kvality života daného človeka a náklady s tým spojené a porovnať to s úžitkom, ktoré prinášajú verejné výdavky na inštitucionálnu starostlivosť. A je dosť pravdepodobné, že dodatočné euro by prinieslo väčší spoločenský úžitok, ak by bolo použité pre zvýšenie príspevku na opatrovanie.

Na rozdiel od štúdie IFP, výsledky analýzy INEKO ukazujú, že slovenské zdravotníctvo nemá výrazne nižšiu či vyššiu efektívnosť ako zdravotnícke systémy v porovnateľných krajinách, ak zahrnieme do modelu aj faktor chudoby. Presnejšie výsledky závisia od použitého prístupu – ak pri modelovaní vôbec nezohľadníme existujúcu mieru chudoby, ktorá je naprieč krajinami rôzna, vychádza slovenské zdravotníctvo ako podpriemerne efektívne. Ak však začneme model rozširovať a spresňovať pridávaním štatistík, ktoré viac či menej dokážu aproximovať rozsah chudoby (ako napríklad údaje o príjmoch a životných podmienkach domácností a najmä údaje o podieloch rómskych populácií), slovenské zdravotníctvo sa začne javiť pri porovnaní s ostatnými krajinami V4 či celej EÚ ako podobne efektívne.

Dobrou praxou by mohlo byť, že ak vstupuje nejaký človek do vysokej štátnej funkcie a je v konflikte záujmov, nech ešte pred prevzatím funkcie proaktívne zverejní všetky svoje konflikty záujmov spolu so všetkými zmluvami, aby mohol byť pod prísnejšou verejnou kontrolou. Zároveň by mal byť pripravený sám proaktívne vysvetľovať uzatváranie a obsah všetkých zmlúv jeho blízkej firmy so štátom, aby sa minimalizovalo riziko zvýhodňovania z titulu konfliktu záujmov. Ak to hodnoverne nedokáže, je to dôvod na odvolanie. Na verejných funkcionárov, ktorí sú v konflikte záujmov, musia byť z hľadiska transparentnosti kladené ešte vyššie nároky ako na bežných funkcionárov.

Ak tu stále budeme mať dominantnú poisťovňu, ktorá bude v štátnom vlastníctve, tak budú popri pár "osvietených", morálnych výnimkách prevažovať z dlhodobého pohľadu také vzorce a modely správania manažérov a zamestnancov štátnej poisťovne, ktoré budú mať za následok málo efektívne používanie verejných zdrojov pri nakupovaní zdravotnej starostlivosti, konflikty záujmov, zneužívanie dominantnej pozície a v najhoršom prípade systematické tunelovanie poisťovne.
Riešením by bolo rozdelenie VšZP aspoň na tri časti, pričom dve z nich by boli ponúknuté súkromným investorom, z ktorého by minimálne jeden musel byť novým subjektom na trhu s verejným zdravotným poistením v SR, aby sa rozbila momentálna nezdravá oligopolistická pozícia na trhu a zvýšila sa súťaživosť medzi poisťovňami.