Chápali by sme požiadavky zdravotných sestier, keby chceli byť odmeňované férovejším spôsobom za odvedenú prácu, ale nastolené požiadavky odborárskych sestier by len prehĺbili nespravodlivosti a neefektívnosti v odmeňovaní, ako aj samotnom chode nemocníc. O výške miezd by sa malo štandardne negociovať či už v rámci kolektívneho vyjednávania alebo aj bez neho priamo s manažmentom zariadení, a to na základe argumentov o výsledkoch a kvalite odvedenej práce, a nie napr. o počte odpracovaných rokov, ktoré nemusia súvisieť s odvedeným výkonom v práci a môžu diskriminovať kvalitných mladých zdravotníkov.
Štátna regulácia miezd môže paradoxne viesť aj k skoršiemu zániku niektorých oddelení a možno aj menších nemocníc, resp. k ich nutnej reprofilácii. Je to, ako keby si to zdravotníci vôbec neuvedomovali a pílili si pod sebou konár, na ktorom sedia.

Zatiaľ podalo výpovede okolo 5 percent nemocničných sestier, pre porovnanie, lekárov s hromadnými výpoveďami bola vyše tretina. Do uplynutia výpovednej lehoty nepredpokladáme nejaké výraznejšie obmedzovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti, aj keď sestry deklarujú, že budú čerpať dovolenky. V prípade, že sa percento sestier zapojených do tejto nátlakovej akcie bude zvyšovať a výpovede nebudú stiahnuté, potom možno očakávať vážnejšie problémy. Ak by takýto stav trval dlhšie, bude to mať negatívne dôsledky na pacientov v podobe nižšej kvality a najmä dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

Dlhodobý názor INEKO je, že ani lekári, ani sestry by nemali mať špeciálne sektorové zákony upravujúce ich minimálne mzdové nároky, ale mali by byť adekvátne odmeňovaní na základe meranej a zverejňovanej kvality ich odvedenej práce pri súčasnom rešpektovaní ekonomických možností toho-ktorého zdravotníckeho zariadenia. Minimálne mzdové nároky v zdravotníctve totižto deformujú motivácie aktérov a predstavujú prekážky pre efektívne používanie vzácnych zdrojov na liečenie chorých. A napokon, pri každej férovej verejnej diskusii o raste platov by nemal absentovať aj pohľad, čo za tie peniaze dostávame. Začnime sa baviť aj o tom.

Časté návštevy Slovákov u lekára majú viacero príčin – historicky kultúrny fenomén, relatívne horší zdravotný stav v porovnaní so zahraničím, absentujúca regulovaná spoluúčasť pacientov, relatívne dobrá dostupnosť ambulantných lekárov, potreba návštevy všeobecného lekára pred návštevou špecialistu, generovanie často zbytočných návštev u špecialistov, keďže tí sú platení od výkonov, malý dôraz na prevenciu a samoliečenie pri menej vážnych ochoreniach (prechladnutie, chrípka) atď.

Slovensko vyčnieva v medzinárodných porovnaniach práve rozšírenosťou, včasným nástupom i následkami chorôb ovplyvniteľných životným štýlom. Tzv. odvrátiteľná úmrtnosť (výskyt predčasných úmrtí, ktoré by nemali nastať pri adekvátnej liečbe) patrí k najvyšším v EÚ a po Maďarsku je druhá najhoršia v rámci OECD. Výrazne lepšie výsledky ako SR dosahuje ČR s porovnateľnými a Poľsko dokonca s nižšími výdavkami na zdravotnú starostlivosť.

Slovenský rezort zdravotníctva by mal využiť prítomnosť všetkých ministrov zdravotníctva členských štátov EÚ a mal by sa zaujímať o transfer informácií o cenách zdravotníckych tovarov a služieb v krajinách EÚ, aby sa umožnilo efektívnejšie porovnávanie cien (benchmarking) naprieč Európou. Rovnako by ho mali interesovať skúsenosti ostatných krajín pri zavádzaní DRG a eHealthu, aby sa implementácia týchto projektov na Slovensku urýchlila a zbytočne sa neodkladala na neskôr.