Medzi opatrenia s najväčším prínosom hodnotíme reformu liekovej politiky, hoci mnohé jej časti neboli dotiahnuté do konca, mohli byť ambicióznejšie a do niektorých musel byť minister zdravotníctva dotlačený vonkajším prostredím. Zmeny v liekovej politike majú potenciál priniesť do systému viac transparentnosti, efektívnosti, a tým aj viac úspor vo verejných financiách. Významnou kvalitatívnou zmenou je povinné predpisovanie niektorých liekov na úrovni ich účinnej látky (tzv. generická preskripcia). Medzi najpozitívnejšie opatrenia možno zaradiť tiež nevyhnutnú racionalizáciu nemocničných lôžok a oddelení a ostatné úsporné kroky (napr. preferovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti). Kladne vnímame aj prijatie nariadenia o minimálnej sieti poskytovateľov, ktoré zrušilo koncovú sieť nemocníc obsahujúcu len štátne zariadenia, a novým definovaním pevnej siete prispelo k rovnoprávnosti poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti bez ohľadu na to, či sú štátne alebo nie. Ako prínos a zároveň nevyhnutnosť, vyplývajúcu z nálezu Ústavného súdu SR, považujeme obnovenie možnosti tvorby a vyplácania si zisku zdravotnými poisťovňami pri dodržaní zákonných podmienok. Medzi negatíva radíme netransparentné rozhodovanie o úhrade vakcíny Prevenar pri povinnom očkovaní detí proti pneumokokovým nákazám, ale najmä podcenenie a neskoré prijímanie potrebných opatrení, ktoré si vyžiadala bezprecedentná nátlaková protestná akcia lekárskych odborárov s hromadným podaním výpovedí, ktorá, uznávame, zašla až za hranice doposiaľ predstaviteľného. Veľmi zlým výsledkom však je, že MZ SR a vláda nakoniec ustúpili protestujúcim lekárom v každej ich požiadavke, čo sa v budúcnosti prejaví vo zvyšujúcom sa dlhu zdravotníckych zariadení, ich možnom kolapse a horšej kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti pacientom, nehovoriac o deštrukčnom potenciáli tejto protestnej akcie na celé verejné financie, nakoľko ostatní zamestnanci vo verejnom sektore dostali návod, že v SR je nátlak efektívnym nástrojom na dosiahnutie vyšších miezd. Negatívne tiež hodnotíme, že MZ SR nepovolilo nemocniciam vyberať poplatky napríklad za stravu a hospitalizáciu. Veľkou škodou je, že MZ SR a vláda sa neodhodlali na potrebné zúženie takmer neobmedzeného rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného poistenia, ktorý je v momentálnej situácii výkonnosti slovenskej ekonomiky neudržateľný. Slovenskému zdravotníctvu ďalej chýba meranie kvality na všetkých jeho úrovniach, dekoncentrácia poistného trhu rozdelením a čiastočnou privatizáciou VšZP či vstup súkromného kapitálu do zdravotníckych zariadení.

Slovensko patrí medzi krajiny OECD s najnižšou efektívnosťou zdravotníctva, pričom pri počte lôžok na 1000 obyvateľov sme nad priemernou úrovňou OECD. Takže priestor na ďalšiu racionalizáciu nemocníc, na rušenie lôžok a oddelení tu existuje. Koniec koncov, za predošlej vlády bolo ministerstvom zdravotníctva plánované rušenie ešte väčšieho počtu lôžok, ako bolo realizované doteraz touto vládou. Rušeniu či spájaniu môžu byť pravdepodobne vystavené skôr menšie nemocnice, prípadne oddelenia, ktoré sú duplicitné alebo ich význam po zrušení lôžok ochabne. Koncové nemocnice sa rušiť nebudú, racionalizácii sa však ani ony nevyhnú. Racionalizácia môže v ojedinelých prípadoch a najmä v jej úvodnom období priniesť prechodné zhoršenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti, ale z dlhodobého hľadiska a v súčinnosti s ostatnými opatreniami zvyšujúcimi hospodárnosť nakladania s verejnými zdrojmi v zdravotníctve smeruje k zlepšovaniu kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre občanov.

Podľa údajov Štatistického úradu SR tvorila v roku 2010 základná mzda lekárov približne 63% celkovej hrubej mzdy. Výška náhrad za pracovnú pohotovosť predstavovala u všetkých lekárov (teda vrátane tých, ktorí pohotovosti neslúžia) v priemere 4% hrubej mzdy. Lekári dostávali v roku 2010 nadpriemernú hrubú hodinovú mzdu vo výške 8,08€, zatiaľ čo priemer v ekonomike bol vlani 4,97€. Vedecko-pedagogickí zamestnanci zarábali minulý rok v priemere 6,68€ za hodinu a učitelia na základných školách 4,81€/hod.

Pri hodnotení nátlakovej akcie lekárov s podaním hromadných výpovedí dozaista výrazne prevládajú negatíva. Chceli by sme však veriť tomu, a priali by sme si, aby ako jeden možný postranný pozitívny efekt tejto nátlakovej akcie niektorých lekárov bolo obmedzenie dávania úplatkov lekárom zo strany verejnosti. Nemyslíme si, že by nedávny protest lekárov otváral nové témy či nebodaj ponúkal nejaké systémové riešenia. Kvalita a hĺbka diskusie o problémoch zdravotníctva sa nezvýšila. Logike argumentácie protestujúcich lekárov proti dokončeniu transformácie nemocníc sme nerozumeli a následná diskusia sa zvrtla len na klasickú odborársku tému zvyšovania platov, pričom verejnosť ani teraz vlastne nevie, koľko lekári zarábajú celkovo (nie koľko majú na výplatnej páske, ale aký príjem majú na daňovom priznaní, nehovoriac o ostatných nezdanených príjmoch). A už vôbec sa nehovorilo o druhej strane mince - o kvalite a efektívnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti. V budúcnosti by mali politici hneď na začiatku takýchto protestných akcií pripravovať a prijímať protikrízové opatrenia a počítať aj s najhorším možným scenárom, ktorý, ako sa ukázalo, môže aj reálne nastať. Politici by mali konať tak, aby ich rozhodnutia a činy nevytvárali motivácie, že sa oplatí štrajkovať. To tiež predpokladá, že nebudú tak často ustupovať nátlaku.

Rozdelovat este neusetrene peniaze na platy lekarov je nezodpovedne. Najskor treba uspory dosiahnut a potom uvazovat, na co ich pouzit. Inak hrozi, ze sa plan uspor nesplni a vydavky na platy lekarov aj sestier pojdu na ukor vyssieho dlhu v zdravotnictve, ktory nakoniec budu musiet zaplatit vsetci obcania. Alternativou pre ziskanie dodatocnych zdrojov do zdravotnictva je vstup sukromneho kapitalu do nemocnic spojeny s nastupom profesionalnych manazerov, spoplatnenie neprioritnych diagnoz a vykonov, ci zavedenie poplatkov za pobyt a ubytovanie v nemocnici. Plosne zvysenie platov nie je spravnym riesenim. Rovnako tak nie je spravnym riesenim uzakonovat minimalne platy pre lekarov, nakolko to vedie k rovnostarstvu, ktore nemotivuje lekarov kvalitnejsie liecit. Vyssie platy by mali dostavat najmä kvalitnejsi lekari, o com by mal rozhodovat riaditel nemocnice. Protest lekarov dosvedcuje, ze riaditelia v statnych nemocniciach tuto funkciu dostatocne neplnia. Riesenim je privatizacia nemocnic, aby uz riaditelia neplnili politicke objednavky a mohli sledovat dlhodoby rozvoj svojich zariadeni. V prechodnom obdobi by bolo spravne identifikovat lekarov, ktori su naozaj podhodnoteni a k zvysovaniu platov pristupovat selektivne. Sucasny stav zdravotnictva je najmä dosledkom neochoty vlady prijat nepopularne opatrenia potrebne na zastavenie rastu dlhu a dokoncit privatizaciu nemocnic. Vinu vsak nesu aj lekari, ktori sa stale spoliehaju na to, ze do systemu naleje viac penazi stat a bojuju proti vstupu sukromneho kapitalu a zavadzaniu sutaze. A tým nepriamo vystupujú aj proti robeniu poriadku v zdravotníctve.