Najmä pri často sa opakujúcich nákupoch jednoducho špecifikovateľných tovarov a služieb, ktoré sú potrebné pre všetky alebo viaceré nemocnice, môže centrálne obstarávanie priniesť vyššiu efektívnosť využívania verejných zdrojov. Využívajú sa tým úspory z rozsahu a obmedzuje sa priestor pre nehospodárne nákupy, ktoré sú častým problémom slovenských nemocníc.

Kľúčom k zlepšeniu situácie určite nie je, aby sa do regionálneho zdravotníctva (ale ani do štátneho) nalievali verejné peniaze paušálne bez ohľadu na kvalitu, efektívnosť a výsledky nemocníc, aby sa oddlžovalo a chránil majetok pred exekúciami. Kľúčom je presný opak. A nech zverejňované výsledky kvality a efektívnosti nemocníc rozhodujú o tom, ktoré nemocnice (jedno či veľké alebo malé, štátne, krajské či súkromné), oddelenia, v akom rozsahu a za aké ceny budú zdravotnými poisťovniami zazmluvnené.

Aktuálny návrh ministerky Zvolenskej a poslanca Rašiho je návratom do kritizovanej praxe o pár rokov dozadu, kedy mohli farmafirmy znížiť doplatky pre pacientov, pričom zdravotná poisťovňa hradila stále tú istú, nezmenenú vysokú sumu za liek a nič neušetrila na výdavkoch. Prečo nechce súčasná vláda šetriť na verejných výdavkoch zdravotných poisťovní?

Zatiaľ čo v EÚ výdavky na zdravotníctvo per capita prvýkrát od roku 1975 klesli, na Slovensku rekordne stúpajú.

Negatívom práce lekára pre viacerých zamestnávateľov naraz môže byť zneužívanie takéhoto stavu na vyberanie si hrozienok (rozumej priamych platieb od pacientov a/alebo poisťovňami dobre hradených jednoduchých výkonov) pri liečbe pacienta v súkromnej praxi a zároveň uskutočňovanie komplikovaných, drahých a často stratových súvisiacich vyšetrení či zákrokov toho istého pacienta s tou istou diagnózou vo verejnej nemocnici, kde dotyčný lekár tiež pôsobí.