Slovensko trpelo a stále trpí relatívne vysokými výdavkami na lieky, a preto bolo logickým vyústením, že sa v rámci reformy liekovej politiky umožnilo počas roka častejšie meniť cenu a úhradu liekov. Motiváciou bolo, aby sa znížili tak verejné, ako aj súkromné výdavky na lieky, čo sa v ostatných rokoch vcelku darilo. Samozrejme, odvrátenou stranou tohto kroku sú zvýšené transakčné náklady, ktoré musia často niesť výrobcovia, distribútori a lekárne. A tiež to zvyšuje potrebu lepšej pripravenosti štátnej regulácie a kontroly, aby sa nestávalo, že častejšie zmeny cien liekov budú mať za následok aj ich častejší nedostatok pre pacientov.

Keďže Slovensko neuplatňuje reguláciu počtu lekární, ich počet u nás zodpovedá dopytu ľudí po ich službách. Prípadné zavádzanie plošných regulácií, ktoré by obmedzovali otvorenie novej lekárne plnením demografických či geografických kritérií, by bolo v súčasnosti, keď nie je zrejmé, že by bol ohrozovaný verejný záujem pri poskytovaní lekárenských služieb, kontraproduktívne. Doplatili by na to samotní pacienti znižujúcou sa dostupnosťou a kvalitou služieb lekární a paradoxne aj malí prevádzkovatelia lekární, ktorí by mohli oveľa ťažšie vstupovať na trh a konkurovať veľkým sieťam.

Detailnejšie by sa mala posudzovať kvalita práce. U nás v princípe platíme za obrat, teda množstvo, nie za kvalitu. Trend na Západe je pritom opačný. Čoraz viac sa mapuje, aký je výsledok konkrétneho úkonu. Lekár u nás nemá ani poriadnu systémovú motiváciu, aby pacientovi pomohol čo najlepšie.

V tejto oblasti by Slovensko nemalo prijímať ani “o chlp” prísnejšie pravidlá, ako sú minimálne požiadavky európskej legislatívy. Povinné preventívne lekárske prehliadky hradené zamestnávateľmi a pracovná zdravotná služba by sa nemali týkať paušálne všetkých pracovníkov zaradených do najmenej rizikových kategórií I. a II., lebo pre niektorých zamestnávateľov by práve táto neproduktívna administratívna záťaž mohla znamenať tú povestnú kvapku, pre ktorú pohár vody pretečie. Negatívne by si to potom odniesol trh práce, ale aj štátna kasa.

Mohlo by sa začať diskutovať aj o hľadaní možností ako eurofondami
podporiť napríklad aj mzdy ľudí pracujúcich v zdravotníctve, keďže tento
rezort, podobne ako školstvo, stojí a padá na kvalitnom personále, ktorý
má obrovský potenciál na to, aby kľúčovým spôsobom pozitívne ovplyvnil
oblasti, kde nás topánka najviac tlačí.