Táto stránka vznikla v spolupráci inštitútu INEKO a zdravotnej poisťovne Dôvera. Určená je najmä pre odbornú verejnosť zaujímajúcu sa o zdravotníctvo. Stránka má podporiť diskusiu o súčasnom systéme zdravotníctva a možnostiach jeho zlepšenia, sprostredkovať názory jednotlivcov a organizácií (vrátane INEKO), ako aj relevantné fakty a literatúru. Podľa vzájomnej dohody Dôvera nezasahuje do výstupov INEKO uvedených na tejto stránke.
Pri debate o rozpočte pre zdravotníctvo by sme mali začať dávať oveľa väčší dôraz na to, čo za rozpočtované peniaze získame - akú zdravotnú starostlivosť, aké služby, aké hodnoty. Keď v diskusiách o rozpočte len šibrinkujeme s číslami a nehovoríme o protihodnote, tak to je potom, ako keby nám bolo jedno, či po vložení peňazí do nápojového automatu nám z neho vypadne požadovaná tekutina, správny počet fliaš a neskysnuté kakaové mlieko alebo presný opak.
Je veľmi komplikované hodnotiť čiastkové výsledky, najmä keď sa netransformované štátne nemocnice ako príspevkové organizácie vyznačujú neprehľadným účtovníctvom, keď je dopátranie sa informácií o ich hospodárení na webe skôr raritou, a keď sa ani nemusia každoročne podrobovať nezávislému auditu, tak ako je to u akcioviek. Určite je však dobré, keď niektoré nemocnice dokážu zlepšovať svoje čiastkové hospodárske výsledky, ale to je na celkové hodnotenie a posúdenie hospodárenia štátnych nemocníc príliš málo. Oceniť treba najmä tie zariadenia, ktorým sa darí hospodáriť so ziskom, resp. znižovať výšku straty a zároveň zlepšujú svoju platobnú disciplínu a znižujú svoj dlh.
Počet firiem v súťažiach nemocníc na strážnu službu má evidentne dôležitý vplyv na cenu. Nemocnice, ktoré platili najvyššie ceny za SBS, si vyberali z menej ponúk ako tie s nižšími cenami. Fakultná nemocnica v Trenčíne a Univerzitná nemocnica v Bratislave mali v tendroch iba jednu ponuku a zároveň mali zmluvne zaistené najvyššie ceny spomedzi všetkých skúmaných zákaziek. Na druhej strane, nemocnice, ktoré mali 6 a 13 ponúk vo verejnej súťaži, si boli schopné vyjednať cenu nižšiu ako 3 eurá za jednu osobohodinu.
Keďže nedostatočne meriame a zverejňujeme kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, nedokážeme ani vierohodne posúdiť, či sa naše zdravotníctvo aj reálne zhoršilo, tak ako to naznačujú prieskumy verejnej mienky. Nedá sa preto ani vylúčiť, že sa pacienti "len" viac ponosujú na kvalitu, lebo sa o nej viac hovorí v kritickej rovine.
Ak sa do prepoisťovacej kampane nezamieša nekalým spôsobom štátna moc, tak ako tomu bolo napríklad minulý rok, predpokladám, že v duchu predošlých období zmení poisťovňu približne 2-3 percentá poistencov. Je dobré, že existuje takáto možnosť a sloboda voľby. Hoci štát stále neurobil poriadok v tom, na čo všetko má pacient nárok z verejného zdravotného poistenia, a preto poisťovne nemôžu medzi sebou tvrdo súťažiť pri nadštandarde, aj napriek tomu existujú medzi poisťovňami rozdiely.