Isté je, že NKÚ, ako aj ostatné kontrolné orgány, ako je ÚVO či MZ SR a ostatní verejní zriaďovatelia nemocníc, by mali svoju kontrolnú činnosť vykonávať viac aktívne a viac ju komunikovať smerom k verejnosti, aby sa dosiahol jednak väčší verejný tlak a odstrašujúci efekt pre nekalé konanie rôznych subjektov. A samozrejme ruka v ruke s tým by mali nasledovať aj sankčné a iné represívne kroky. A prečo tomu tak nie je? Myslíme si, že je to najmä kvôli silnému vplyvu a rôznym konfliktom záujmov štátu v zdravotníctve a s tým súvisiacim silným politickým tlakom na kontrolné a represívne orgány.

Mnohé tendre v slovenskom zdravotníctve, eurofondy nevynímajúc, obsahujú znaky, ktoré sa nadpriemerne často vyskytujú v korupčných kauzách. K nim patria známosti a prepojenia medzi obstarávateľmi a dodávateľmi, nízky počet ponúk v obstarávaniach, nepatrné rozdiely medzi očakávanou hodnotou zákazky a cenovými ponukami, účasť podnikov so zlou reputáciou či relatívne veľká účasť sprostredkovateľských a schránkových firiem v tendroch. Pri eurofondoch zohráva rolu i fakt, že princíp súťaženia a efektívnosti použitých prostriedkov je tu obmedzený a oveľa viac hrajú prím konexie a to, aby boli eurofondy včas prečerpané a na papieri, teda po formálnej stránke to všetko vyzeralo v poriadku. Potom samozrejme často dochádza k mrhaniu s verejnými zdrojmi.

Preferujeme hodnotiť nového ministra až po jeho činoch na tomto poste. Nevieme presne, za čo všetko bol na ministerstve zodpovedný, a teda akú veľkú spoluzodpovednosť za prijaté opatrenia v rezorte mu prisudzovať. Nejakú spoluzodpovednosť však určite nesie.
Od nového ministra by sme očakávali, že sa stane zástancom hodnotenia kvality a efektívnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a že sa zasadí o to, že štátne inštitúcie v zdravotníctve začnú podrobnejšie zverejňovať parametre kvality a efektívnosti za jednotlivé nemocnice, oddelenia a ambulancie. Ďalej by mal intenzívnejšie bojovať s narastajucími dlhmi štátnych nemocníc a mal tlačiť na čo najrýchlejšie zavedenie DRG systému do platobného mechanizmu nemocníc, ako aj projektu eHealth.

Absencia skutočnej, nefingovanej súťaže v tendroch slovenských štátnych a verejných nemocníc je veľkým problémom rezortu zdravotníctva, čo má potom za následok predražené nákupy a nárast zadlžovania nemocníc. Na liečenie pacientov tak zostáva menej peňazí. Prípad piešťanskej nemocnice nie je zďaleka ojedinelý a ani posledný, nakoľko ani odstupujúca pani ministerka nenaštartovala systémové reformné zmeny, ktoré by tomu zabraňovali, a skôr konala opačne.