Centralizované určenie peňazí do konkrétnych segmentov zdravotníctva (nemocničná, ambulantná sféra a pod.) prinesie podľa nás viac problémov ako úžitku. Je to popretie systému, kde má štát definovať pravidlá, vrátane určenia minimálnej siete poskytovateľov, kontrolovať ich plnenie, pričom zdravotné poisťovne majú pri dodržaní pravidiel, vrátane naplnenia minimálnej siete, slobodne zazmluvňovať poskytovateľov a platiť im za poskytnutú zdravotnú starostlivosť ich poistencom. Obmedzuje to možnosť manažovania pacientov zo strany zdravotných poisťovní a ich priestor pre využívanie rôznych motivačných nástrojov a inovácií, ktoré by mohli viesť napríklad k žiaducemu presunu určitej starostlivosti z ústavnej do ambulantnej alebo domácej starostlivosti.

Určite nie je dobrou správou, že štátne nemocnice - príspevkové organizácie zvýšili v minulom roku svoj dlh po lehote splatnosti o vyše 67 miliónov eur. Kvitovať však treba aspoň to, že sa napriek pandémii spomalilo tempo zadlžovania v porovnaní s predošlými rokmi (samozrejme po očistení od vplyvu oddlžovania), kedy záväzky po lehote splatnosti pravidelne rástli ročným tempom viac ako 100 miliónov eur.

Osobné náklady predstavovali vroku 2020 podiel 77 % na výnosoch od zdravotných poisťovní. Tento podiel sa medziročne neustále zvyšuje, čo výrazne komplikuje situáciu pri zlepšovaní finančnej kondície nemocníc.

Slovenské zdravotníctvo môže získať z Plánu obnovy vyše 1,5 miliardy eur. Plánuje nové budovy, centrá, prístroje, sanitky, dotované nové ambulancie. Či však z toho bude benefitovať pacient kvalitnejšou zdravotnou starostlivosťou a zdravotníctvo lepšími výsledkami nie je jasné.

Posudzovanie zdravotníckych technológií znižuje asymetriu informácií, čím pomáha, aby boli verejné zdroje v zdravotníctve používané viac v súlade s myšlienkou hodnoty za peniaze. Takýto postup je v prospech pacientov a celej spoločnosti. Bude dôležité, aby slovenská HTA agentúra bola profesionálna a nezávislá od ministerstva zdravotníctva, ako aj od politického vplyvu. Malý štát, ako je Slovensko, si síce nebude môcť z kapacitných dôvodov vybudovať takú početnú, odborne silnú a komplexnú agentúru, aké sú napríklad vo Veľkej Británii, USA či Nemecku, ale ak sa dobre nastavia procesy, kompetencie a personálne obsadenie, tak dokáže z medzinárodnej spolupráce ťažiť pre účely domáceho posudzovania zdravotníckych technológií. Rozhodovanie v zdravotníctve sa tak môže stať kvalifikovanejším a menej založeným na svojvôli politikov, dojmoch, pocitoch a improvizácii.

V Pláne obnovy v oblasti zdravotníctva sa nástroje bohužiaľ často vydávajú za ciele a obrovské rezervy sú pri stanovení si, ako chceme merať úspech či neúspech navrhovaných opatrení, a aký efekt majú priniesť pre pacienta. Je to nepochopenie myšlienky hodnoty za peniaze.

V textovej časti materiálu nájdeme napríklad tézu, že „investíciami do moderných budov a technického vybavenia sa zefektívnia klinické a prevádzkové procesy, dosiahne sa lepší komfort pre pacientov a personál a zníži sa riziko nozokomiálnych nákaz“. V poriadku, ale prečo potom chceme merať tento cieľ počtom nových či zrekonštruovaných lôžok, počtom nakúpených nových prístrojov, preinvestovanými miliónmi eur stavebných nákladov, a nie ukazovateľmi, ktoré budú skutočne ukazovať, či sa zlepšila kvalita a efektívnosť klinických a prevádzkových procesov poskytovateľov, spokojnosťou pacientov alebo nepokrivenou štatistikou a trendom výskytu tzv. nozokomiálnych (nemocničných) nákaz či dekubitov (preležanín) v našich ústavných zdravotníckych zariadeniach?