Zdravotné poisťovne majú mať rovnaké podmienky na podnikanie. Ak by štát v dôsledku výpadku zdrojov v súčasnej situácii dofinancoval iba štátnu VšZP, bolo by to diskriminačné opatrenie vytvárajúce na trhu výsadné postavenie pre najväčšiu poisťovňu. Ľudia poistení v Dôvere a Unione by si potom oprávnene mohli klásť otázky, že ich súčasná vládna moc považuje za občanov "druhej triedy". Pre štát by mal byť prioritný cieľ, aby mali ľudia poskytovanú kvalitnú, efektívnu a dostupnú zdravotnú starostlivosť, resp. aby bol ich život v dobrom zdraví čo najdlhší, a to bez ohľadu na to, kde sú poistení a či im starostlivosť poskytuje štátny, súkromný, samosprávny, neziskový či cirkevný subjekt. Nediskriminačné dofinancovanie zdravotníctva je možné cez navýšenie platieb za "poistencov štátu".

Na základe ďalších a lepších poznatkov šírenia koronavírusu tu máme novú informáciu, že dvojnásobný počet ventilátorov náš zdravotnícky systém nebude vedieť ani zo strednodobého hľadiska využiť, nakoľko okrem absencie prípadov, ktoré si vyžadujú v rovnaký čas umelú pľúcnu ventiláciu (v týchto dňoch možno počet ventilovaných COVID-19 pacientov zrátať na prstoch jednej ruky), je úzkym hrdlom kvalifikovaný personál, ktorý by vedel prístroje plnohodnotne obsluhovať (je to veľmi komplexná odborná a pre pacienta zároveň riziková procedúra, ktorú nemožno naučiť za pár týždňov).
Dnešná otázka hodnoty za peniaze teda znie, či nie je momentálne a pre budúcnosť pre našu spoločnosť prínosnejšie, niektoré z nepotrebných ventilátorov predať či prenajať krajinám, ktoré ich teraz nutne potrebujú, a či ušetrené peniaze nevyužiť napríklad na lepšie vybavenie záchranárov či pracovníkov v zariadeniach sociálnych služieb ochrannými pomôckami, na odmenenie zdravotníckych pracovníkov z prvej línie v boji proti koronavírusu alebo či ich napríklad nevyužiť pre získanie nových intenzivistov, ktorí by vedeli ventilátory v slovenských nemocniciach plnohodnotne využívať?

INEKO: Analýza programového vyhlásenia vlády v oblasti zdravotníctva. Väčší dôraz a preferovanie štátneho zdravotníctva, posilňovanie štátnej regulácie a štátneho vlastníctva, menšia dôvera v súkromný sektor a trhové riešenia.

Keby boli správne procesy, postupy a metodiky prítomné a aj uskutočňované v praxi, tak by sa menej stávalo, že pacient blúdi systémom, domáha sa testovania, je v štátnej karanténe na izbe s nakazenými, že leží s cestovateľskou anamnézou a príznakmi na neizolovanom pľúcnom oddelení, a nie na infekčnom a pod. A keby panoval v slovenskom zdravotníctve väčší poriadok, tak by sa možno ani nestalo, že tých pár lekárov bude po lyžovačke v alpských krajinách ohrozovať svojou nezodpovednosťou ich kolegov a pacientov.

Krízy dokážu predstavovať aj príležitosť na uskutočňovanie dôležitých zmien. Aktuálna pandémia ukazuje, aké dôležité je mať kvalitné dáta, na ktoré sa môžu aktéri, ktorí prijímajú rozhodnutia v zdravotnej politike, a nielen oni, spoľahnúť. Ukazuje, akí dôležití sú epidemiológovia a hygienici a ich sféra pôsobenia, ktorá bola v slovenských nemocniciach v "nekrízovom" čase odstrkovaná na okraj. Zahraničného pozorovateľa musí zaskočiť, keď si číta štatistiky Regionálnych úradov verejného zdravotníctva o výskyte nemocničných (tzv. nozokomiálnych) nákaz v našich ústavných zdravotníckych zariadeniach, lebo z nich musí nadobudnúť dojem, že musíme byť absolútni majstri sveta, keď máme násobne nižší podiel nemocničných nákaz ako najvyspelejšie zdravotnícke systémy vo svete. Lenže skutočnosť je taká, že my nehovoríme v štatistikách pravdu. Nedostatočne meriame, nepoctivo vykazujeme, máme často laxný prístup k tejto veci. Ako vidíme pri aktuálnej koronakríze, takýto prístup môže mať fatálne následky. Toto treba urgentne meniť.