Štátne univerzitné a fakultné nemocnice sú miesta, kde politické nominácie nemajú podľa nás opodstatnenie, a preto by mal byť v súťaži vyberaný na post riaditeľa človek s takým vysokým odborným a morálnym kreditom, že by žiadneho ministra zdravotníctva nenapadlo ho každé 2-4 roky meniť. Ak by takýto zámer ministerstvo malo, pravdepodobne by muselo konštatovať, že výberové konanie, kde “súťaží” prakticky len jeden uchádzač a vo výberovej komisii sedia ľudia s konfliktmi záujmov a málo skutočne nezávislých osobností, je akciou s vopred známym scenárom a výsledkom. Nepriznať si to je vodenie verejnosti za nos.

Spotreba liečiv na vysoký tlak a cholesterol výrazne stúpla a v porovnaní s vyspelými krajinami (OECD) je už nadpriemerná. To znamená rast podielu tzv. manažovaných pacientov, ktorých stav by mal byť stabilizovaný primeranou liečbou výrazne znižujúcou riziko život ohrozujúcich srdcových či cievnych príhod, prípadne iných komplikácií vyžadujúcich hospitalizáciu. Napriek tomu hospitalizácie pre choroby srdca a ciev pribúdali za obdobie 2003-2013 dvakrát rýchlejšie ako ostatné hospitalizácie.

Takže 1) konzumujeme viac liekov, 2) viac prípadov riešime aj hospitalizáciu a napriek tomu 3) mortalita na ischemickú chorobu srdca a tiež na mozgovo-cievne choroby klesla sotva o 10, resp. 20 % v porovnaní so 40-70%-ným zlepšením vo väčšine krajín OECD.

Je to ďalší zbytočný účet za nepremyslenú a škodlivú zdravotnú politiku tejto vlády. Zavedenie systému s jedinou poisťovňou by v slovenských podmienkach nebolo garanciou lepšie fungujúceho zdravotníctva, zlepšenia zdravotných výsledkov a starostlivosti pre pacientov, skôr naopak. Je možné, že projekt „unitár“ nebol nikdy myslený vážne a mal poslúžiť len na prekrytie nemohúcnosti vlády riešiť skutočné problémy v zdravotníctve.

Z dostupných informácií sa dá usudzovať, že v ďalšej fáze verejného obstarávania na novú UNB - v súťažnom dialógu - budú pokračovať subjekty s relatívne dobrými skúsenosťami s výstavbou a prevádzkovaním moderných zdravotníckych zariadení v zahraničí.

Náš názor je, že ani lekári, ani sestry a ostatní zdravotnícki pracovníci by nemali mať špeciálne zákony upravujúce ich minimálne mzdové nároky, ale mali by byť ohodnocovaní na základe meranej a zverejňovanej kvality ich odvedenej práce pri súčasnom rešpektovaní ekonomických možností toho-ktorého zdravotníckeho zariadenia. Minimálne mzdové nároky v zdravotníctve predstavujú prekážky pre efektívne používanie vzácnych zdrojov na liečenie chorých.