• všeobecný technologický a medicínsky pokrok, ktorý si vyžaduje viac zdrojov
• starnutie obyvateľstva - najstarší pacienti sú aj tí najnákladnejší
• relatívne historické podfinancovanie nemocničného sektora v porovnaní s okolitými štátmi
• snaha, potreba, resp. nanútenie dorovnania zvýšených cien dominantnej štátnej VšZP, ktorá je často "price setter"
  

Štatistika Eurostatu hovorí o tom, že Slovensko má v rámci svojich verejných výdavkov vysoký podiel výdavkov na zdravotníctvo, pričom žiadna ďalšia krajina ho nemá taký vysoký. Nie je to novinka a hovorí to o relatívne finančne významnom a nákladnom sektore v celých verejných financiách. Preto sa neslobodno čudovať ministerstvu financií, že sa pravidelne zdráha zvyšovať výdavky do zdravotníctva a apeluje na ich efektívnejšie využívanie. Zdravotníctvo patrí pravidelne k rizikovým oblastiam, čo sa týka rastu verejného dlhu. Vysoký podiel výdavkov na zdravotníctvo na Slovensku je okrem častej nehospodárnosti dôsledkom aj objektívne horšieho zdravotného stavu obyvateľstva v porovnaní s väčšinou krajín EÚ.

Štátne univerzitné a fakultné nemocnice sú miesta, kde politické nominácie nemajú podľa nás opodstatnenie, a preto by mal byť v súťaži vyberaný na post riaditeľa človek s takým vysokým odborným a morálnym kreditom, že by žiadneho ministra zdravotníctva nenapadlo ho každé 2-4 roky meniť. Ak by takýto zámer ministerstvo malo, pravdepodobne by muselo konštatovať, že výberové konanie, kde “súťaží” prakticky len jeden uchádzač a vo výberovej komisii sedia ľudia s konfliktmi záujmov a málo skutočne nezávislých osobností, je akciou s vopred známym scenárom a výsledkom. Nepriznať si to je vodenie verejnosti za nos.

Spotreba liečiv na vysoký tlak a cholesterol výrazne stúpla a v porovnaní s vyspelými krajinami (OECD) je už nadpriemerná. To znamená rast podielu tzv. manažovaných pacientov, ktorých stav by mal byť stabilizovaný primeranou liečbou výrazne znižujúcou riziko život ohrozujúcich srdcových či cievnych príhod, prípadne iných komplikácií vyžadujúcich hospitalizáciu. Napriek tomu hospitalizácie pre choroby srdca a ciev pribúdali za obdobie 2003-2013 dvakrát rýchlejšie ako ostatné hospitalizácie.

Takže 1) konzumujeme viac liekov, 2) viac prípadov riešime aj hospitalizáciu a napriek tomu 3) mortalita na ischemickú chorobu srdca a tiež na mozgovo-cievne choroby klesla sotva o 10, resp. 20 % v porovnaní so 40-70%-ným zlepšením vo väčšine krajín OECD.

Je to ďalší zbytočný účet za nepremyslenú a škodlivú zdravotnú politiku tejto vlády. Zavedenie systému s jedinou poisťovňou by v slovenských podmienkach nebolo garanciou lepšie fungujúceho zdravotníctva, zlepšenia zdravotných výsledkov a starostlivosti pre pacientov, skôr naopak. Je možné, že projekt „unitár“ nebol nikdy myslený vážne a mal poslúžiť len na prekrytie nemohúcnosti vlády riešiť skutočné problémy v zdravotníctve.