Minimálna sieť by nemala byť koncipovaná na umelom administratívnom členení Slovenska, ale mala by byť nastavená na prirodzené regióny, s prirodzenou spádovou oblasťou, bez ohľadu na hranice okresov či samosprávnych krajov. Do úvahy treba brať a definovať najmä časovú dostupnosť poskytovateľa pre pacienta.
Stanovenie maximálnych čakacích dôb prispeje k definovaniu toho, na čo má pacient v zdravotníctve nárok, takže to môže prispieť k väčšiemu poriadku. Avšak skrátenie čakania to samo osebe neprinesie. Musí to byť kombinované s motivačnými zložkami pre špecialistov a zdravotné poisťovne, aby zmenili súčasné správanie. Ide to napríklad finančným motivovaním, predlžovaním ordinačných hodín, lepším manažovaním pacienta, liečením v zahraničí, ak je nedostatok špecialistov a pod.

Vidím rezervy v tom, že keď príde žiadosť, je jasné len rozhodnutie. Chcem, aby sme veľkú časť rozhodovacieho procesu zverejnili. Chcem zlepšiť povedomie VšZP v transparentnosti, teda detailnejšie popísať kritériá rozhodovania. Z týchto kritérií a našich analýz by malo byť aj jasné, kam by mali poskytovatelia investovať, koho potrebujeme a podobne.

Riešením problémov lekárskej služby prvej pomoci (LSPP, resp. pohotovosti) by mohlo byť prehodnotenie a stanovenie minimálnej sieťe LSPP, ktorá bude okrem spádovosti brať ohľad aj na časovú dostupnosť pre pacienta, netrvať na poskytovaní non-stop LSPP počas celej noci, zároveň ale sieť LSPP skoordinovať s bodmi záchraniek a urgentnými príjmami nemocníc, aby mali pacienti dostupnú nepretržitú zdravotnú starostlivosť, odstrániť štátnu cenovú reguláciu a preniesť zodpovednosť za naplnenie minimálnej siete zo žúp na zdravotné poisťovne, ktoré by si dohadovali zmluvy a cenové podmienky buď s poskytovateľmi LSPP alebo aj priamo s lekármi, ktorým by to mohlo viac vyhovovať, keďže by mohli dostať vyššiu úhradu od poisťovní.

Naše historické poznanie a negatívna empirická skúsenosť s predraženými nákupmi CT-čiek hovorí, že prínosy centrálneho obstarávania týchto prístrojov môžu v našich súčasných podmienkach prevýšiť možné riziká. Do tejto hypotézy však vkladáme predpoklad, že ľudia na ministerstve, ktorí budú zodpovední za centrálne obstarávanie, budú mať poctivé záujmy, ktoré budú čo najbližšie verejnému záujmu. Treba si teda dať pozor, aby sa centralizáciou nákupov necentralizovala aj korupcia. Ak sa to podarí, tak takýto postup môže obmedziť výrazne nehospodárne nákupy prístrojov.

Otázne je, do akej miery je limit poisťovní dostatočný a do akej nie je. Keďže nemáme zavedený DRG-systém, nevieme presne kvantifikovať nákladovú zložku pacienta a jeho liečby, preto je dnes rozdeľovanie peňazí strieľanie od buka do buka, často bez argumentov, len v rovine emócií, dohadov a domnienok. Do platieb nemocniciam by nezaškodilo vniesť trocha viac svetla, aby sa vedelo, aká liečba a za čo sa poskytuje pacientom. Pomohlo by tiež lepšie zverejňovanie dát o diagnózach. Druhá otázka znie, že ak sú limity nemocniciam a lekárom nedostačujúce, komu potom ubrať a prečo. Je to komplexná otázka hodnoty za peniaze, nejde to určiť len na základe dohadov. Prerozdeľovanie financií by malo byť na základe faktov.