V požiadavkách lekárskych odborov nenájdeme konkrétny záväzok, aké zlepšenie prinesie lepšie zaplatený a dostatočný lekársky personál pre pacienta. To totižto nie je samozrejmosťou, pričom práve nivelizujúci platový automat nepodnecuje príliš k zvyšovaniu hodnoty pre pacienta. Motivuje skôr k priemernosti a pohodlnosti. Za férový „deal“ by sme považovali naviazanie zvýšenia mzdy napríklad na dobre meranú spokojnosť pacienta a/alebo na zavedenie poctivého merania, reportovania, sledovania a znižovania výskytu nozokomiálnych nákaz, dekubitov či ďalších nežiaducich udalostí v nemocnici a pod. Pritom, ak vie toto „doručiť“ lepšie mladší lekár, mal by byť za to odmenený lepšie ako menej schopný služobne starší kolega. Posilniť by sa mala variabilná zložka mzdy lekára. Ak je nárokovateľná minimálna mzda lekára nastavená príliš vysoko, ak tvorí podstatnú časť jeho príjmu a je celoplošná, vytvára tiež rôzne regionálne nerovnováhy.

V sektore zdravotníctva rastú platy oveľa rýchlejším tempom ako vo zvyšnej slovenskej ekonomike a ani pri medzinárodnom porovnaní pomerov priemerného príjmu zdravotníkov k národnej priemernej mzde sa nestratíme. Takisto verejné výdavky na zdravotníctvo v SR rastú a podľa prognóz budú rásť i naďalej rýchlejšie ako inflácia, aj ako HDP a sú tiež vyššie, ako je priemer ostatných krajín V4 (merané ako podiel na HDP, ako aj v prepočte na obyvateľa po úprave o kúpnu silu). Slovenské zdravotníctvo je z hľadiska jeho podielu na celkových verejných výdavkoch štátu relatívne veľkým rezortom, je to druhá najväčšia výdavková položka verejných financií, pričom tento podiel prevyšuje priemer EÚ. Toto všetko indikuje, že slovenské zdravotníctvo nie je vôbec chudobnou popoluškou v rámci verejných financií. Čiernou ovcou sú však výsledky slovenského zdravotníctva, ktoré nezodpovedajú výdavkom a zaostávajú za priemerom porovnateľných susedných krajín zoskupených vo V4, nehovoriac o priemere EÚ. Na to sa treba sústrediť.

Kľúčové bude, aby sa proces stanovovania optimálnej siete riadil nediskriminačnými pravidlami a kritériami, na základe transparentných a kvalitných dát, aby sa nezahatala cesta k súťaživosti rôznych, aj nových, poskytovateľov, ktorí by mali mať možnosť sa porovnávať a uchádzať sa o vstup do siete na všetkých úrovniach, aby sa na ministerstve zdravotníctva necentralizovalo to, čo sa dokáže efektívnejšie rozhodovať na poli zdravotných poisťovní, aby fungovalo meranie a zverejňovanie výsledkov, ukazovateľov kvality a efektívnosti a pod. A aby sa čo najviac rozhodovalo automaticky na základe dopredu stanovených kritérií, ktoré boli vopred odkomunikované a dohodnuté s odbornou verejnosťou, odbornými spoločnosťami a samotnými poskytovateľmi, a aby sa minimalizoval priestor pre svojvoľné posudzovanie siete od úradníckeho stola ministerstva na Kramároch.

A práve tu vidíme úskalia, keďže navrhovaný zákon o kategorizácii ústavnej zdravotnej starostlivosti výrazne posilňuje pole pôsobnosti a právomoci ministerstva zdravotníctva a samotného ministra pri tvorbe nemocničnej siete, umožňuje im rozhodovať o sieti aj v protiklade s odbornými stanoviskami poradných kategorizačných orgánov, pričom výrazne obmedzuje manévrovací priestor pre zdravotné poisťovne v tejto oblasti. Poisťovne sa tak v tomto smere stanú skôr štatistami a vykonávateľmi vôle ministerstva zdravotníctva ako samostatnými reálnymi hráčmi, ktorí by formovali sieť a slobodne zazmluvňovali poskytovateľov pre svojich poistencov na základe štátom stanovených mantinelov. Štát sa tak okrem pozície tvorcu pravidiel a rozhodcu plánuje usadiť aj na stoličky trénerov a diktovať zostavy tímov, ich taktiku a spôsob hry. To nemusí dopadnúť dobre.

Na nízku mieru zaočkovanosti v niektorých regiónoch Slovenska nebudú doplácať len tieto regióny, resp. len nemocnice v týchto regiónoch, ale celé Slovensko, keďže náš systém zdravotníctva má prvky solidarity a niektoré zdravotné výkony sa realizujú len v koncových nemocniciach, čiže v centrách Slovenska, kde je zaočkovanosť relatívne vyššia. Ak bude v ďalšej vlne pandémie nával na infekčné kovidové nemocničné lôžka, určite sa to prejaví negatívne aj na nekovidovej zdravotnej starostlivosti, ktorá bude musieť byť odsúvaná. Ale keďže máme slobodný výber poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, môžu nekovidoví neakútni pacienti viac prúdiť do nemocníc, kde nebudú toľkí kovidoví pacienti, a tak tam môžu vznikať dlhšie čakacie doby a horšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti.

Pri regulácii zisku zdravotných poisťovní je vhodnejšie (ako stanovenie fixného stropu) sa zamerať na plnenie nárokov pacientov a týmto plnením podmieňovať výplatu zisku. Štát takýmto spôsobom dokáže flexibilne (a verme, že aj udržateľne) upravovať a definovať, obsahovo aké nároky, v akej kvalite a v akej geografickej a časovej dostupnosti majú zdravotné poisťovne svojim klientom zabezpečiť. Relatívne rýchlo by sa dalo do regulačného rámca pre zisk poisťovní zakomponovať postupné rozširovanie okruhu zdravotných výkonov, na ktoré pacient dlho čaká. Ak by mala poisťovňa pri týchto výkonoch čakajúcich, nemohla by si vyplatiť zisk. Inými slovami a trochu komplexnejšie by sa to dalo definovať tak, že zisk by si mohla vyplatiť poisťovňa len vtedy, keď bude mať splnené všetky nároky všetkých svojich poistencov. Samozrejme, predtým treba precízne definovať nároky poistencov, čo síce nie je také ľahké ako stanoviť hornú hranicu 0,2 % z úhrnu poistného, ale je to poctivejší prístup, ktorý môže priniesť pre pacienta a spoločnosť vyššiu hodnotu za peniaze. Toto by malo byť cieľom štátu pri tvorbe zdravotnej poitiky.

Súčasný stav na Slovensku v prípade očkovania a protipandemických opatrení je klasickým problémom "čierneho pasažierstva" či pozitívnych (v prípade zaočkovaných a tých, ktorí dodržiavajú opatrenia) a negatívnych (v prípade nezaočkovaných a tých, ktorí nedodržiavajú opatrenia) externalít. Ak sa náklady v prípade týchto fenoménov rozkladajú v spoločnosti okato nespravodlivo a neefektívne, tak taká spoločnosť bude v dlhšom časovom horizonte upadať - nebudú sa dodržiavať pravidlá a každý bude mať tendenciu vyberať si zo systému len čerešničky. A doplatia na to všetci.
Nezaočkovaní predstavujú pre spoločnosť väčšie riziko - či už zdravotné, ale aj sociálno-ekonomické. Časť nákladov (a nemyslíme tým len finančných) by mali preto niesť.