Treba si uvedomiť, že nie je problém to, že veritelia v snahe dostať sa k likvidite, používajú legitímny nástroj odpredaja svojich pohľadávok voči nemocniciam apoň na čiastočné naplnenie si svojich oprávnených nárokov, ale skutočným problémom je dlhodobé neplatenie faktúr niektorými, prevažne štátnymi, nemocnicami. Ak by nemocnice platili načas, tak by ani obchod s pohľadávkami neprekvital. Problém je teda v tomto smere na strane nemocníc, ktorým z rôznych dôvodov neustále stúpajú záväzky po lehote splatnosti. Dlhoročná exekučná amnestia a opakované oddlžovania niektorých nemocníc tento efekt ešte viac potencovali. Primárnym problémom je, že od reforiem exministra Zajaca dôležité reformy v zdravotníctve absentovali a štát robil len veľmi málo, ak vôbec, aby štátne zariadenia nevytvárali dlhy, ktoré nevedia potom splácať.

V ostatných parlamentných voľbách boli na čele subjekty, ktoré nesľubovali voličom skutočnú reformu zdravotníctva. Vo vláde chýbajú zdravotnícki reformátori a zdravé politické líderstvo presadzovania reforiem. O rezort zdravotníctva nebol záujem. Ani vládny program nepredstavil žiadne zdravotnícke reformné cunami. Pred takmer dvadsiatimi rokmi bola situácia v zdravotníctve horšia ako v súčasnosti, vývojové štádium demokracie pokročilo, sme pevne integrovaní v EÚ, dobre sa tu darí opozícii, rôznym stavovským, odborárskym a iným záujmovým a lobistickým skupinám, ktoré často predstavujú rezistenciu voči reformám a ani dopyt verejnosti po zásadných zmenách v zdravotníctve nie je zatiaľ príliš viditeľný. Aj v dôsledku toho narastá populizmus ako úspešná brzda potrebných zmien, ktoré nemajú v krátkodobom horizonte len víťazov. Preto tu máme od dôb Zajaca len reformnú stagnáciu.

Tento koncept má v stredobode faktor kvality, resp. dosiahnutých zdravotných výsledkov pacientov, na základe ktorých sú potom odmeňovaní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. "Value", resp. hodnota je definovaná ako dosiahnuté zdravotné výsledky pacientov pomerované k nákladom za poskytnutú starostlivosť. Je to moderný prístup, z ktorého môžu v strednodobom a dlhodobom horizonte benefitovať pacienti, poskytovatelia, ako aj platcovia, čiže zdravotné poisťovne. Nevyhnutným predpokladom je kvalitné meranie kvality a dosahovaných výsledkov, elektronické zdieľanie informácií a integrované poskytovanie starostlivosti naprieč jednotlivými článkami zdravotníckeho reťazca. Tento model by bol aj na Slovensku prínosom, avšak museli by sme sa začať viac odkláňať od súčasného financovania zdravotníctva na základe vykonaných objemov, čiže kvantity alebo na základe paušálnych platieb. Museli by sme prejsť zmenou aj v uvažovaní a do centra postaviť pacienta a jeho vyliečenie, resp. kontinuálne zlepšovanie zdravotného stavu pri čo najnižších nákladoch. Momentálne sme však na Slovensku od takéhoto stavu príliš vzdialení a mnohé politiky v zdravotníctve sa od neho skôr vzďaľujú a v popredí stále ostáva produkcia a kvantita, a nie výsledok a kvalita.

Zatiaľ neschvaľovaný návrh regulácie zisku zdravotných poisťovní je lepší ako deštrukčné predošlé návrhy, nakoľko umožňuje zdravotným poisťovniam vyplatiť si o trochu vyšší zisk, a to v závislosti od výšky vlastného imania, teda investovaného kapitálu. Či však táto odmena za investovaný kapitál bude poisťovniam stačiť a bude ich dostatočne motivovať, aby zostali na našom trhu a ďalej inovovali, to je otázne a až čas ukáže, aké to bude v realite. Je dobré, že tento horný limit sa bude môcť výhľadovo zvýšiť v závislosti od plnenia kvalitatívnych ukazovateľov zdravotných poisťovní. Bolo by veľmi krátkozraké, ak by sme príliš prísnou reguláciou zisku udusili poisťovne, ktoré by odišli z trhu a zostala by tu jediná štátna poisťovňa. Pluralita poisťovní totižto tlačí na efektívnosť využívania peňazí v zdravotníctve, na inovácie a lepšiu komunikáciu smerom k pacientovi.
Treba tiež povedať, že zdravotné poisťovne nepatria v sektore zdravotníctva medzi subjekty s najvyššími ziskami, ani s najvyššími ziskovými maržami či rentabilitou. Zisk v zdravotníctve je vo všeobecnosti určite morálny. Nemorálne sú straty, ktoré rezultujú do nezaplatených dlhov. Ale je určite legitímne zisk zdravotných poisťovní regulovať, nakoľko ide o koncentrovaný trh a riziko vyberania si monopolnej renty.

V požiadavkách lekárskych odborov nenájdeme konkrétny záväzok, aké zlepšenie prinesie lepšie zaplatený a dostatočný lekársky personál pre pacienta. To totižto nie je samozrejmosťou, pričom práve nivelizujúci platový automat nepodnecuje príliš k zvyšovaniu hodnoty pre pacienta. Motivuje skôr k priemernosti a pohodlnosti. Za férový „deal“ by sme považovali naviazanie zvýšenia mzdy napríklad na dobre meranú spokojnosť pacienta a/alebo na zavedenie poctivého merania, reportovania, sledovania a znižovania výskytu nozokomiálnych nákaz, dekubitov či ďalších nežiaducich udalostí v nemocnici a pod. Pritom, ak vie toto „doručiť“ lepšie mladší lekár, mal by byť za to odmenený lepšie ako menej schopný služobne starší kolega. Posilniť by sa mala variabilná zložka mzdy lekára. Ak je nárokovateľná minimálna mzda lekára nastavená príliš vysoko, ak tvorí podstatnú časť jeho príjmu a je celoplošná, vytvára tiež rôzne regionálne nerovnováhy.

V sektore zdravotníctva rastú platy oveľa rýchlejším tempom ako vo zvyšnej slovenskej ekonomike a ani pri medzinárodnom porovnaní pomerov priemerného príjmu zdravotníkov k národnej priemernej mzde sa nestratíme. Takisto verejné výdavky na zdravotníctvo v SR rastú a podľa prognóz budú rásť i naďalej rýchlejšie ako inflácia, aj ako HDP a sú tiež vyššie, ako je priemer ostatných krajín V4 (merané ako podiel na HDP, ako aj v prepočte na obyvateľa po úprave o kúpnu silu). Slovenské zdravotníctvo je z hľadiska jeho podielu na celkových verejných výdavkoch štátu relatívne veľkým rezortom, je to druhá najväčšia výdavková položka verejných financií, pričom tento podiel prevyšuje priemer EÚ. Toto všetko indikuje, že slovenské zdravotníctvo nie je vôbec chudobnou popoluškou v rámci verejných financií. Čiernou ovcou sú však výsledky slovenského zdravotníctva, ktoré nezodpovedajú výdavkom a zaostávajú za priemerom porovnateľných susedných krajín zoskupených vo V4, nehovoriac o priemere EÚ. Na to sa treba sústrediť.