MZ SR tvrdí, že pohotovosti nie sú v neskorých nočných hodinách príliš využívané, a teda ich pôsobenie je neefektívne. Niekedy sa tiež stáva, že pohotovosti sú zneužívané pacientmi, ktorí by mohli na vyšetrenie počkať v štandardných ordinačných hodinách lekára cez deň. Lekári sa sťažujú, že nie sú za pohotovostnú službu adekvátne ohodnotení, a že svojim dlhým pracovným časom prekračujú ustanovenia Zákonníka práce. Na základe týchto argumentov je preto celkom logické časovo obmedziť lekársku službu prvej pomoci. Aby sa však neznížila dostupnosť akútnej zdravotnej starostlivosti najmä v odľahlejších oblastiach Slovenska, je potrebné v neskorých nočných hodinách garantovať rýchlu a kapacitnú záchrannú zdravotnú službu, ako aj funkčný urgentný príjem nemocníc. Nový prvok v záchrannom systéme - tzv. ambulancia rýchlej lekárskej pomoci v stretávacom režime môže tiež prispieť k tomu, že pacientovi v núdzi bude poskytnutá kvalifikovaná lekárska starostlivosť, pričom po ošetrení na mieste bude lekár ihneď k dispozícii pre ďalší prípad, čo môže zvýšiť efektívnosť poskytovania záchrannej zdravotnej služby.

Súkromný investor môže pre nemocnicu znamenať finančnú injekciu, lepšie prístrojové vybavenie, lepšie nemocničné prostredie, lepší prístup k pacientom, nové manažérske know-how, zodpovednejšie hospodárenie a pod. To všetko môže priniesť vyššie platy a lepšie pracovné podmienky pre lekárov a kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť pre pacientov. Skúsenosti zo Slovenska nám väčšinou ukazujú, že doterajšie štátne vlastníctvo nemocníc malo za následok plytvanie s verejnými zdrojmi, stále zadlžovanie a nespokojnosť pacientov s kvalitou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Vplyv štátu v nemocniciach sa odzrkadľuje v politických nomináciách riadiacich pracovníkov, v častom striedaní manažmentov, v malej zodpovednosti, v tzv. mäkkých rozpočtových obmedzeniach, čo podporuje pokrivené motivácie správania sa - tzv. vyhľadávanie renty, netransparentnosť, korupciu, klientelistické financovanie nemocníc, zadlžovanie a pod.

Možností, ako riešiť situáciu s prípadným nedostatkom lekárov je viacero, no aj v prípade ich realizácie sa treba pripraviť, že minimálne v krátkodobom horizonte by bolo nutné prekladať plánované operácie na neskôr či do iných nemocníc, predlžovať by sa museli čakacie doby, lebo všetky kapacity by bolo treba sústrediť na záchranu životov pacientov, na akútnu starostlivosť. Čiže aj v prípade prijatia týchto "protikrízových" opatrení môže nastať v prechodnom období zhoršenie prístupu ľudí k zdravotnej starostlivosti. Áno, jedným z riešení môže byť aj spájanie oddelení či rušenie duplicitných oddelení, čo by mimochodom v niektorých prípadoch bolo užitočné uskutočniť, aj keby neboli na stole hromadné výpovede. V prípade krízovej situácie by tu mohla byť tiež možnosť pomoci z okolitého zahraničia, buďto dočasným alebo aj stálym angažovaním zahraničných lekárov, alebo v nutných prípadoch poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre slovenských pacientov za hranicami SR.

Povinnosťou manažmentov nemocníc, ministerstva zdravotníctva a vlády SR by malo byť nepodľahnúť takýmto nátlakovým akciám, ktoré si berú pacienta za rukojemníka, a ktoré vytvárajú nebezpečný precedens do budúcnosti, a to aj pre iné oblasti verejného sektora. Inak by sme tu mali onedlho rozvrat verejných financií. O požiadavkách lekárov treba rokovať jednotlivo na základe argumentov, nátlakové akcie treba jednoznačne odmietnuť.

MZ SR zmenilo pôvodné znenie stanov nových akcioviek, vypadla z nich veta o tom, že majetková účasť štátu nesmie klesnúť pod 51% a nahradila ju veta, ze 100%-ná majetková účasť štátu v akciovej spoločnosti môže byť zmenená len zvýšením jej základného imania. Dušan Zachar, INEKO: Ak ministerstvo chcelo docieliť stav, aby pri prípadnom vstupe súkromného partnera do nemocnice mal motiváciu naliať do nej dodatočný kapitál a za "odmenu" by získal akcie, tak pri takomto moduse by si potom už väčšinový vlastník ľahko mohol odhlasovať následné zníženie základného imania, a tak by boli akcie, ako aj vstupný kapitál preč. Na druhej strane, prečo sťažovať pri niektorých nemocniciach, ktoré nie sú príliš lukratívne, ale potrebujú finančnú injekciu, vstup súkromným subjektom a dosiahnutie vlastníckej a manažérskej kontroly? Nebolo by jednoduchšie, poctivejšie, efektívnejšie a transparentnejšie umožniť privatizáciu akéhokoľvek počtu akcií nemocníc v medzinárodných tendroch, pričom vláda by mala samozrejme posledné slovo?