Predstavte si nasledujúcu situáciu. Presuňte sa v čase pár rokov dozadu, do obdobia jednofarebnej vlády Roberta Fica. Premiér sedí v kresle a telefonuje.

Lobing farmafiriem u lekárov nesie so sebou aj riziko z neho rezultujúceho, resp. vyvolaného predpisovania určitého lieku alebo zvyšovania predpisovaného objemu, čo môže byť v rozpore so záujmom pacienta. Preto je nevyhnutné zvyšovať transparentnosť tohto vzťahu (lekár a farmafirma). Súhlasíme s lekárnikmi, že by sa mala obmedziť možnosť predpisovania určitého konkrétneho názvu lieku (hoci je na recepte len v zátvorke) a mala by sa posilniť tzv. generická preskripcia, t.j. predpisovanie liekov len na úrovni účinnej látky.

Nie je vylúčené, že ozdravný plán VšZP pocítia na svojej koži aj pacienti. Je totižto málo pravdepodobné, že celú ťarchu úspor budú na svojich pleciach schopní a ochotní niesť subjekty podnikajúce v zdravotníctve, či už sú to lekári, nemocnice, dodávatelia pomôcok, farmafirmy, laboratóriá, vo forme nižších marží a ziskov. A napokon, ak štát VšZP pomôže finančne, tak aj to bude mať dopad na pacientov – daňových poplatníkov. Nejaká forma ťarchy by však mala spočinúť aj na pleciach väčšiny politikov, ktorí populisticky a nezodpovedne presadzujú zdrojmi nekryté zvyšovanie výdavkov v zdravotníctve. Oni sú hlavnou príčinou zlej situácie, ktorej musí teraz nové vedenie VšZP čeliť.

Ozdravný plán VšZP mal byť ambicióznejší. Namiesto poklesu nákladov navrhuje "len" spomaľovanie tempa ich rastu, pričom poisťovňa aj dnes tvorí stratu a zároveň pýta peniaze od štátu. Hrozí, že na straty VšZP sa poskladajú všetci občania. Pokým úsporné opatrenia VšZP nedosiahnu svoj maximálny potenciál (čomu tak zatiaľ nie je a vidno to už len pri porovnaní s ozdravným procesom za Radičovej vlády alebo s možnými úsporami identifikovanými v rámci projektu hodnoty za peniaze), nemalo by sa uvažovať o pomoci poisťovni zo strany štátu. Príliš rýchla a vysoká štátna pomoc by do budúcnosti vyslala negatívny signál, že v štátnom zdravotníctve sa zle hospodáriť a nešetriť oplatí.

Existuje tu určité, aj keď zatiaľ malé, riziko, že v prípade, ak nebude vedieť VšZP uhrádzať svoje záväzky, že by aj akcie kardioústavov a onkoústavu v Košiciach mohli byť použité na uspokojenie nárokov veriteľov, čiže tieto akcie by prešli do vlastníctva veriteľov. Štát by tak prišiel o podiely v týchto zariadeniach. Išlo by o absolútne zlyhanie pôsobenia štátu v zdravotníctve.