Pri každom odpúšťaní dlhov ide o riziko tzv. morálneho hazardu. Ak sa budú takéto exekučné amnestie vyhlasovať pravidelne, bude to pre poistencov signál, že sa vlastne až tak neoplatí byť zodpovedným a poctivo si platiť odvody. Veď nabudúce príde ďalšia amnestia...
Na druhej strane rozumieme poisťovniam, že odpúšťajú časť dlhu svojim poistencom, keďže tieto dlhy sa zväčša ťažko a nákladne vymáhajú a je lepšie mať vrabca v hrsti ako holuba na streche. Často ide pritom o pragmatické a ekonomické rozhodnutie - či poisťovni prinesie viac peňazí odpustenie časti dlhov alebo vymáhanie celého dlhu, ktoré má svoje administratívne, časové a personálne náklady, pričom vymoženie pohľadávky nie je navyše zaručené.

Nedá sa všeobecne povedať, kde sa zarába lepšie. Na komplexné posúdenie nám totiž chýbajú dáta. Ostávajú nám potom len anekdotické porovnania. Môžu existovať štátne zariadenia, kde je priemerný plat vyšší ako v súkromných. Ale platí to aj opačne. V súkromnom sektore je väčšia chuť, možnosti a nižší protitlak rôznych záujmových skupín na odmeňovanie pracovníkov na základe ich zásluh, t.j. aj podľa kvality odvedenej práce. Väčšinou platí, že súkromné zariadenia fungujú efektívnejšie, dvakrát si rozmyslia, ako použijú zverené peniaze. Nie je v nich prezamestnanosť, obstarávanie funguje ekonomickejšie, procesy sú viac optimalizované. Toto všetko, spolu s priamymi platbami od pacientov umožňuje dobre manažovanému zariadeniu aj lepšie ohodnotiť svojich zamestnancov, o to viac to platí pri špičkových odborníkoch.

Pre pacientov je prínosom, ak fungujú elektronické služby a elektronický prenos informácií v zdravotníctve. Také zdravotníctvo je pre pacienta bezpečnejšie a je zároveň aj efektívnejšie. Je to vo verejnom záujme. Najlepším motivátorom pre lekárov požiadať si o prístup do e-Healthu by mala byť "súťaž" o pacienta. Malo by fungovať, že ten lekár, ktorý nebude zapojený do e-Healthu, by mal z toho mať komparatívnu nevýhodu a pacienti by to mali zohľadňovať pri výbere lekára. Ak to tak nie je, mohli by potom zdravotné poisťovne motivovať lekárov, ktorí sa zapoja do e-Healthu, vyššími platbami alebo demotivovať tých, ktorí sa nezapoja, nižšími platbami.

Nepovažujeme za problém, keď zdravotnícki pracovníci idú za lepšími podmienkami, a pritom neodchádzajú zo Slovenska a dokonca ani z mesta, kde teraz pôsobia. Pacienti tak neprídu o týchto ľudí a zdravotnú starostlivosť, akurát nebudú vyšetrení na Kramároch v NÚSCH, ale v Petržalke v budove Medissima. Podporuje to súťaživosť medzi poskytovateľmi, čo je vítané a môže z toho profitovať nakoniec pacient zlepšenou dostupnosťou a kvalitou služieb.

Všetko závisí od kvality a etickej výbavy manažérov a tiež od toho, aké voľné ruky budú mať a či na druhej strane budú dostatočne kontrolovaní a braní na zodpovednosť. Na jednej strane môže byť externý manažment viac "nezávislý" od rôznych tlakov miestnych politikov a záujmových skupín, ale na druhej strane nemusí byť jasná línia zodpovednosti týchto manažérov, ako aj zriaďovateľa týchto nemocníc. Vina sa môže ľahšie zvaliť na toho druhého. Verejnosť bude možno ťažšie hľadať adresáta komu smerovať svoju prípadnú nespokojnosť.
Ak by externý manažment mohol riadiť viacero župných nemocníc ako sieť, mohol by napríklad ušetriť pri centrálnych nákupoch tovarov a služieb, vedel by flexibilnejšie manažovať pacientov a zdravotnícky personál prípadnými presunmi medzi nemocnicami, mal by jasnejší prehľad, kde by sa dalo ušetriť, ktorá nemocnica by sa mala na čo špecializovať, ktoré oddelenia by sa dali zrušiť, zlúčiť, resp. lepšie využiť a pod.