Najmä primárna prevencia (predchádzanie vzniku ochorení podporou zdravého životného štýlu) v SR doposiaľ citeľne zaostáva a bývala na okraji pozornosti rezortu zdravotníctva. Z jeho rozpočtu neboli vyčleňované zdroje ani na krytie vládou schválených národných programov, ako sú napr. Národný program podpory zdravia, Národný program prevencie ochorení srdca a ciev a pod. Aj preto potom spravidla zostávali v rovine zámerov, bez adekvátneho plnenia. Nie je ani vytvorené vhodné legislatívne prostredie na to, aby primárnu prevenciu významnejšie financovali poisťovne zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. A v neposlednom rade sú tu oblasti mimo rezortu zdravotníctva, najmä vzdelávanie v širokom zmysle slova, ktoré by mohli v šírení informácií, pozitívnych príkladov a v osvete tiež oveľa viac pridať.

Nedá sa paušálne povedať, že tá alebo oná poisťovňa je najlepšia. Dnes nemáme bohužiaľ dostatočné informácie na to, aby sme to vedeli posúdiť. Určite by však aj verejnosť ocenila nejakú formu zhodnotenia „výkonu“ zdravotných poisťovní, ako to napríklad robí inštitút INEKO u poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti (viď nemocnice.ineko.sk).

Lídrom v zavádzaní inovácií medzi zdravotnými poisťovňami je Dôvera. Je pionierkou pri implementácii elektronických služieb a manažovaní pacienta (vid napríklad program pre diabetikov). Súkromné poisťovne vykazujú lepšiu úspešnosť výberu poistného a majú lepšie finančné zdravie ako štátna VšZP, ktorá sa pravidelne musí vyhrabávať z „ekonomického bahna“ (tak ako je to aj v súčasnosti), ktoré jej často pripravujú rôzni politickí nominanti na jej čele, ako aj samotní politici. Čiže často má naša najväčšia poisťovňa čo robiť sama so sebou, a preto jej nezostávajú potrebný čas, kapacity a financie na rozvoj. Z dlhodobejšieho pohľadu aj preto postupne stráca poistencov.

Každé oddlžovanie, ktoré sa pravidelne opakuje, predstavuje riziko morálneho hazardu. Oceňujeme, že nepôjde o bezpodmienečné oddlženie. Ministerstvo nastavilo pár sankčných mechanizmov, ktoré môžu v určitej miere motivovať niektoré zdravotnícke zariadenia, aby po oddlžení hospodárili lepšie. Obávame sa však, že pre niektoré veľké štátne nemocnice to nebude dostatočná výstraha a budú aj naďalej vytvárať nové dlhy. Chýbajú totižto také systémové opatrenia a reformy v zdravotníctve, ktoré by toto riziko účinnejšie obmedzovali.

Pri každom odpúšťaní dlhov ide o riziko tzv. morálneho hazardu. Ak sa budú takéto exekučné amnestie vyhlasovať pravidelne, bude to pre poistencov signál, že sa vlastne až tak neoplatí byť zodpovedným a poctivo si platiť odvody. Veď nabudúce príde ďalšia amnestia...
Na druhej strane rozumieme poisťovniam, že odpúšťajú časť dlhu svojim poistencom, keďže tieto dlhy sa zväčša ťažko a nákladne vymáhajú a je lepšie mať vrabca v hrsti ako holuba na streche. Často ide pritom o pragmatické a ekonomické rozhodnutie - či poisťovni prinesie viac peňazí odpustenie časti dlhov alebo vymáhanie celého dlhu, ktoré má svoje administratívne, časové a personálne náklady, pričom vymoženie pohľadávky nie je navyše zaručené.

Nedá sa všeobecne povedať, kde sa zarába lepšie. Na komplexné posúdenie nám totiž chýbajú dáta. Ostávajú nám potom len anekdotické porovnania. Môžu existovať štátne zariadenia, kde je priemerný plat vyšší ako v súkromných. Ale platí to aj opačne. V súkromnom sektore je väčšia chuť, možnosti a nižší protitlak rôznych záujmových skupín na odmeňovanie pracovníkov na základe ich zásluh, t.j. aj podľa kvality odvedenej práce. Väčšinou platí, že súkromné zariadenia fungujú efektívnejšie, dvakrát si rozmyslia, ako použijú zverené peniaze. Nie je v nich prezamestnanosť, obstarávanie funguje ekonomickejšie, procesy sú viac optimalizované. Toto všetko, spolu s priamymi platbami od pacientov umožňuje dobre manažovanému zariadeniu aj lepšie ohodnotiť svojich zamestnancov, o to viac to platí pri špičkových odborníkoch.