Myslíte si, že opätovné zavedenie takzvaných rajónov a zrušenie možnosti navštíviť špecialistu bez odporúčania všeobecného lekára zvýši kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Eugen Jurzyca, riaditeľ INEKO: Rajóny môžu zvýšiť dostupnosť starostlivosti v etnicky citlivých regiónoch. Povinnosť získať odporúčanie všeobecného lekára ju zníži. V prostredí bez „dvadsaťkorunáčok“ a bez toho, aby vláda presnejšie definovala rozsah zdravotnej starostlivosti je to však dosť logický krok. Efektívnosť vynaložených prostriedkov je totiž ťažšie kontrolovateľná u špecialistov než u všeobecných lekárov.

Ministerstvo zdravotníctva zavedenie degresívnej marže zdôvodňuje snahou šetriť verejné zdroje. Princíp spočíva v tom, že dnes si distribútor mohol na lieky pridať maržu 11 percent a lekáreň 21 percent. Od januára rozdelí ministerské nariadenie lieky do niekoľkých pásiem a v každom bude na lieky iná, presne určená marža pre distribútora a pre lekárnika. Na lacnejšie bude vyššia, na drahšie nižšia. Na budúci rok chce tak rezort ušetriť 400 miliónov korún.

Moderná medicína nás časom nutne privedie k otázke, koľko chceme a môžeme v rámci „štandardu“ platiť zo solidárneho vrecka pacientovi za rok kvalitného života. V Európe také hranice majú – v Británii je to v prepočte 1,5 milióna slovenských korún (čo je nad tento štandard, rieši poisťovňa individuálne).

Otázku, ako zúžiť rozsah, vyriešili v Oregone cestou spoločenských priorít. K jednotlivým diagnózam (zdravotným stavom) sa najprv priradili zodpovedsajúce zdravotné výkony (potrebné na ich liečbu). Vznikli páry diagnóza – výkon. Odborníci i laici v sérii verejných diskusií zoradili tieto páry podľa subjektívnej miery dôležitosti. Do úvahy sa brali medicínske i spoločenské kritériá... Každý pár sa ocenil... Tam, kde medzisúčet dosiahol objem disponibilných zdrojov, narysovala sa hrubá čiara. Výkony nad čiarou sú hradené, výkony pod čiarou nie.

Ako upozorňuje ekonóm Martin Filko, systém ziskom motivovaných poisťovní v zdravotníctve má odvrátenú stránku. A síce vtedy, keď súťažia nie o efektívnejšie financovanie, ale o menej nákladných, zdravších pacientov. Ďalší problém môže byť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Poisťovne sa môžu orientovať viac na životnoštýlovú starostlivosť a menej na katastrofickú starostlivosť o vážne chorých ľudí – nákladných pacientov. „Pre finančné výsledky poisťovne nie je nič horšie, ako keď získa reputáciu, že poskytuje kvalitnú a dostupnú katastrofickú starostlivosť,“ vysvetľuje M. Filko... Súčasný (prerozdeľovací mechanizmus) zohľadňuje demografické rozdiely v štruktúre klientov poisťovní a podľa nich rozdeľuje vyzbierané poistné. Lenže podľa M. Filka sa dá vekom a pohlavím vysvetliť zlomok rozdielov individuálnych nákladov na zdravotnú starostlivosť. Aby prerozdeľovací mechanizmus obmedzil neželanú motiváciu poisťovní preferovať menej náročnú starostlivosť, mal by zohľadňovať napríklad diagnózy... Ministerstvo (zdravotníctva) na novom katalógu (výkonov) reálne nepracuje ani nedáva perspektívu, či a kedy začne. Nemocniciam poisťovne naďalej platia za ukončenú hospitalizáciu, nie za vykonané zákroky. Zavedením diagnostických a liečebných protokolov pre jednotlivé ochorenia by sa dala sledovať kvalita i to, či nie sú pacienti ošetrovaní nedostatočne alebo naopak, či sa im pri liečbe neposkytujú zbytočné úkony.