Ako upozorňuje ekonóm Martin Filko, systém ziskom motivovaných poisťovní v zdravotníctve má odvrátenú stránku. A síce vtedy, keď súťažia nie o efektívnejšie financovanie, ale o menej nákladných, zdravších pacientov. Ďalší problém môže byť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Poisťovne sa môžu orientovať viac na životnoštýlovú starostlivosť a menej na katastrofickú starostlivosť o vážne chorých ľudí – nákladných pacientov. „Pre finančné výsledky poisťovne nie je nič horšie, ako keď získa reputáciu, že poskytuje kvalitnú a dostupnú katastrofickú starostlivosť,“ vysvetľuje M. Filko... Súčasný (prerozdeľovací mechanizmus) zohľadňuje demografické rozdiely v štruktúre klientov poisťovní a podľa nich rozdeľuje vyzbierané poistné. Lenže podľa M. Filka sa dá vekom a pohlavím vysvetliť zlomok rozdielov individuálnych nákladov na zdravotnú starostlivosť. Aby prerozdeľovací mechanizmus obmedzil neželanú motiváciu poisťovní preferovať menej náročnú starostlivosť, mal by zohľadňovať napríklad diagnózy... Ministerstvo (zdravotníctva) na novom katalógu (výkonov) reálne nepracuje ani nedáva perspektívu, či a kedy začne. Nemocniciam poisťovne naďalej platia za ukončenú hospitalizáciu, nie za vykonané zákroky. Zavedením diagnostických a liečebných protokolov pre jednotlivé ochorenia by sa dala sledovať kvalita i to, či nie sú pacienti ošetrovaní nedostatočne alebo naopak, či sa im pri liečbe neposkytujú zbytočné úkony.

Nevyhnutnosťou na reálne fungovanie pripoistenia je podľa (hovorkyne zdravotnej poisťovne Apollo Radoslavy Miklášovej) urobiť katalóg výkonov, ktorý by presne stanovil, koľko ktorý chorobný proces stojí a potom politicky určiť, aká bude spoluúčasť pacienta... „Téma pripoistenia môže byť aktuálna, keď bude zadefinované, čo sa platí z verejného poistenia a čo je nadštandard,“ opakuje aj hovorca Európskej zdravotnej poisťovne Stanislav Jurikovič.

Viac ako tretinu peňazí, ktoré idú do zdravotníctva, zhltnú lieky. V porovnanís ostatnými krajinami je to príliš veľa. Kým vo svete ide z peňazí určených na zdravotníctvo na lieky 10 percent, na Slovensku vyše tridsať percent.

Poisťovňa diktuje nielen ceny za zdravotnícke výkony, ale aj ich počet, pričom nerozlišuje medzi neodkladnou a odkladnou starostlivosťou. Ambulantný poskytovateľ môže na pár dní zavrieť ambulanciu, no všeobecná nemocnica túto možnosť nemá. A keď prekročí dohodnutý limit pacientov, nik ich nezaplatí. No ak nepodpíše hoci aj nevýhodnú zmluvu, nebude mať na zdravotnícke výkony (rozumej na mzdy), ktoré sú potrebné, a môže to „zabaliť“...

Štát by mal presne opísať, na čo má pacient nárok, keď príde do zdravotníckeho zariadenia, a koľko peňazí za to má dostať toto zariadenie. Dôvod, pre ktorý takýto krok ešte nebol urobený, hoci ho požadujú lekári, sestričky, poisťovne aj pacienti, je politický: V zdravotníctve sa vari najviac prejavuje pokrytecká stránka našej spoločnosti. Na jednej strane žiadame a nariaďujeme zdravotníctvu, aby pre nás zabezpečilo neobmedzenú starostlivosť, ale na druhej strane mu na ňu poskytujeme len veľmi obmedzené zdroje.