Teoreticky si vieme predstaviť, že ak by sa konkrétne opatrenia v zdravotnej politike striktne riadili len chybnými dátami a nadhodnotenej spotrebe liekov a ničím iným (čo sa v praxi asi nestáva), tak by sa mohli prijať napríklad príliš reštriktívne opatrenia v kategorizácii liekov, mohlo by sa neoptimálne sprísniť referencovanie cien liekov, mohli by sa zvýšiť doplatky za lieky, zaviesť preskripčné limity, atď. Ale paradoxne by to mohlo mať aj pozitívne externality, lebo by sa mohla napríklad viac posilniť generická preskripcia liečiv, farmakoekonomické posudzovanie liekov, mohol sa podporiť vstup lacnejších ale rovnako účinných generických a biosimilárnych liekov a pod. Treba však tiež povedať, že aj po upravení spotreby liekov smerom nadol je jej úroveň pri porovnaní s vyspelými krajinami nadpriemerná.

Súkromné nemocnice hospodária lepšie než štátne, pričom keď v minulosti preberali zadlžené župné či mestské nemocnice, samy sa z týchto starých dlhov dostali. Štát, ak nechce, aby sa nemocnice zadlžovali, musí presadzovať odpolitizovanie zdravotníctva, zavádzanie tzv. tvrdých rozpočtových obmedzení a meniť motivácie aktérov v systéme tým smerom, že sa oplatí poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť a súčasne rozumne hospodáriť a naopak, ak sa to nedeje, tak to musí byť pre poskytovateľov, zdravotníckych pracovníkov, zriaďovateľov a politikov nevýhodné.Momentálne to tak nie je.

Aj vo svete sa pri platbách za zdravotnú starostlivosť používa kombinácia tzv. prospektívneho rozpočtu a platby za výkon. Tento spôsob síce "de iure" ruší mesačné limity, ktoré prinášali pre poskytovateľov, ako aj pre pacientov mnohé problémy a reálne znižovali dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ale to neznamená, že pri novom platobnom systéme tu nebudú obmedzenia, aj keď už nebudeme hovoriť o limitoch. Obmedzením bude výška prospektívneho rozpočtu. To, o koľko tento nový spôsob úhrad zníži čakanie pacientov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, bude závisieť nielen od výšky prospektívneho rozpočtu, ale aj od správania sa lekárov v prípade jeho prekročenia, resp. nenaplnenia a od miery ochoty poisťovne reagovať na tento stav a prípadne navýšiť prospektívny rozpočet pri vyššom počte pacientov alebo výkonov, ako sa predpokladalo, resp. aký bol stav v minulosti.

Určite vidíme význam v poplatku za využívanie urgentov v prípade neakútnych stavov. Urgenty tu sú pre akútne stavy. Pre neakútne stavy je využívanie urgentov mrhaním obmedzených zdrojov a personálnych kapacít. Je to drahé a celospoločensky neefektívne. Poplatok za takéto využívanie urgentov má potenciál znížiť neodôvodnené návštevy urgentov. Musí byť však stanovený v optimálnej výške. To, že počet návštev na urgentoch po zavedení poplatku príliš neklesol, môže byť aj dôkaz toho, že mnohí pacienti nepovažujú 10 euro za takú vysokú sumu, ktorá by ich od návštevy odradila. Môžu ju vnímať aj ako akúsi náhradu za ľuďmi rešpektované ale politikmi zrušené poplatky za prednostné vyšetrenie u lekára, ktorou si namiesto dlhého čakania na termín u ambulantného lekára zaplatia relatívne rýchlejšie vyriešenie svojho zdravotného problému v ústavnom zariadení.