Čakanie na poskytnutie neakútnej zdravotnej starostlivosti je problémom v celom vyspelom svete. Aj keď chýbajú presnejšie a komplexné dáta o čakaní na zdravotnú starostlivosť, tak existujú mnohé krajiny v Európe, kde sa na zdravotnú starostlivosť čaká dlhšie ako  na Slovensku. To však neznamená, že čakanie na ZS nie je na Slovensku problém. Ide najmä o oblasti, napríklad onkológia, kde pridlhé čakanie na diagnostické vyšetrenie môže mať negatívny dopad na úspešnosť liečby.

Treba tiež povedať, že pri tých pár plánovaných operáciách, kde je legislatívna povinnosť viesť čakacie zoznamy, ak na ne pacient čaká viac ako 90 dní, tak tam sa po rokoch podarila zastabilizovať čakacia doba, celkovo sa v priemere znížil počet pacientov na "čakačkách", avšak napríklad pri výmene bedrových či kolenných kĺbov musia pacienti neraz počítať s dobou čakania trvajúcou viac ako 200 dní.

Čo sa týka aktuálnej legislatívnej iniciatívy MZ SR, ktorou sa má stanoviť nárok pacienta pri poskytovaní ZS, vrátane jej časovej dostupnosti, vítame ju. Ak sa rozumne stanovia maximálne čakacie doby na rôzne formy zdravotnej starostlivosti, tak pacienti budú vedieť, čo môžu očakávať a zdravotné poisťovne v spolupráci s poskytovateľmi budú nútení tento nárok plniť (môže to byť aj inštrument na reguláciu zisku), resp. budú môcť ponúkať pacientom nadštandardnú službu kratšieho čakania.

Teoreticky si vieme predstaviť, že ak by sa konkrétne opatrenia v zdravotnej politike striktne riadili len chybnými dátami a nadhodnotenej spotrebe liekov a ničím iným (čo sa v praxi asi nestáva), tak by sa mohli prijať napríklad príliš reštriktívne opatrenia v kategorizácii liekov, mohlo by sa neoptimálne sprísniť referencovanie cien liekov, mohli by sa zvýšiť doplatky za lieky, zaviesť preskripčné limity, atď. Ale paradoxne by to mohlo mať aj pozitívne externality, lebo by sa mohla napríklad viac posilniť generická preskripcia liečiv, farmakoekonomické posudzovanie liekov, mohol sa podporiť vstup lacnejších ale rovnako účinných generických a biosimilárnych liekov a pod. Treba však tiež povedať, že aj po upravení spotreby liekov smerom nadol je jej úroveň pri porovnaní s vyspelými krajinami nadpriemerná.

Súkromné nemocnice hospodária lepšie než štátne, pričom keď v minulosti preberali zadlžené župné či mestské nemocnice, samy sa z týchto starých dlhov dostali. Štát, ak nechce, aby sa nemocnice zadlžovali, musí presadzovať odpolitizovanie zdravotníctva, zavádzanie tzv. tvrdých rozpočtových obmedzení a meniť motivácie aktérov v systéme tým smerom, že sa oplatí poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť a súčasne rozumne hospodáriť a naopak, ak sa to nedeje, tak to musí byť pre poskytovateľov, zdravotníckych pracovníkov, zriaďovateľov a politikov nevýhodné.Momentálne to tak nie je.

Aj vo svete sa pri platbách za zdravotnú starostlivosť používa kombinácia tzv. prospektívneho rozpočtu a platby za výkon. Tento spôsob síce "de iure" ruší mesačné limity, ktoré prinášali pre poskytovateľov, ako aj pre pacientov mnohé problémy a reálne znižovali dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ale to neznamená, že pri novom platobnom systéme tu nebudú obmedzenia, aj keď už nebudeme hovoriť o limitoch. Obmedzením bude výška prospektívneho rozpočtu. To, o koľko tento nový spôsob úhrad zníži čakanie pacientov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, bude závisieť nielen od výšky prospektívneho rozpočtu, ale aj od správania sa lekárov v prípade jeho prekročenia, resp. nenaplnenia a od miery ochoty poisťovne reagovať na tento stav a prípadne navýšiť prospektívny rozpočet pri vyššom počte pacientov alebo výkonov, ako sa predpokladalo, resp. aký bol stav v minulosti.