Ak štátna regulácia zlyháva a nefunguje ani oficiálny cenový mechanizmus, dopyt s ponukou sa stretnú živelným, väčšinou neefektívnym a nekultúrnym spôsobom. Napríklad cez nekvalitné služby, ošarpané nemocnice, liečenie podľa známostí, dlhé čakanie v ambulanciách, množstvo polo- a neoficiálnych platieb, alebo rastúci dlh. To všetko sú príznaky nášho zdravotníctva. Pre pacienta je obzvlášť citlivý prudký rast súkromných platieb, ktoré v súčasnosti dosahujú už zhruba tretinu celkových výdavkov. Slovensko sa tak v rokoch 2000 až 2007 dostalo z chvosta na špičku rebríčka štátov OECD. V našom "bezplatnom" zdravotníctve tvrdo platíme, akurát významnú časť platieb nikto nereguluje. Namiesto oficiálnej spoluúčasti sa poplatky šíria živelne, čím sú najviac postihnutí chudobní a chorí ľudia. Náplasťou na rastúce platby by mohli byť ochranné stropy, po prekročení ktorých hradia výdavky zdravotné poisťovne.

„Chceme sa zamerať na tri zásadné oblasti. Zlepšiť zdravotný stav obyvateľov, najmä skvalitnením prevencie. Chceme ďalej zlepšiť spokojnosť pacientov so zdravotnou starostlivosťou. Tretím cieľom je zlepšenie finančnej ochrany zraniteľnejších skupín občanov. Mám na mysli zavedenie horného limitu priamych platieb pre dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých. Navrhujeme ho vo výške dvoch percent z ich príjmu. Môže to byť však aj nejaká pevná suma", hovorí v rozhovore pre denník SME minister zdravotníctva Ivan Uhliarik.

Kľúčové pre vyrovnanie sa s problémom neustále narastajúcich nárokov a očakávaní občanov na jednej strane a prísne obmedzených zdrojov v zdravotníctve na strane druhej je to, ako sa nová vláda postaví k otázke rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej z verejných prostriedkov a spoluúčasti pacientov. S najväčšou pravdepodobnosťou, aj s ohľadom na politickú háklivosť tejto témy, sa veľké zmeny ohľadne rozsahu zdravotnej starostlivosti a služieb, za ktorý by si pacienti priamo priplácali, nedajú očakávať. Skôr sa zavedie "len" poriadok a spíše sa, na čo, t.j. na aké vyšetrenia, konzultácie či zdravotnícky materiál majú pacienti pri svojej liečbe zákonný nárok, a čo si už budú musieť hradiť sami. Ako sa však chce minister Uhliarik vyrovnať s nepriaznivou a dlhodobo neudržateľnou bilanciou v sektore, v ktorom sú výdavky vyššie ako príjmy, keď neplánuje zúžiť súčasný rozsah zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného poistenia, keď zruší výmenné lístky a súčasne nenavrhne náhradný inštrument obmedzenia spotreby, akým by boli napr. paušálne poplatky za návštevu lekára, a keď stanoví horný strop na výdavky za lieky pri nezvýšení spoluúčasti pacientov?

Martin Filko, analytik: Predpisovať pri liekoch len účinnú látku môže obmedziť niektoré nemorálne praktiky. Lekári majú v súčasnosti nielen medicínsku, ale aj ekonomickú moc vo svojich rukách lekárov. Rozhodujú, ktorá farmaceutická firma dostane zarobiť a ktorá nie. „Presviedčacie" nástroje obchodníkov s liekmi tvoria značnú časť ich príjmov. Predpisovanie účinnej látky by zmenilo pravidlá v prospech pacientov a lekárnikov. Ak sa podarí zabezpečiť informovanosť pacientov a ich účinnú možnosť voľby (lekárnik im naozaj povie o všetkých alternatívach a bude ich mať aj k dispozícii), miera špinavých praktík pravdepodobne poklesne. No nebuďme naivní, niektoré sa bez hlbších rezov presunú z ambulancií do lekární.

Ochranné horné limity v zdravotníctve sú prvkom solidarity, pričom by tiež mohli zbaviť politikov strachu o vlastnú popularitu pri zavádzaní regulovanej spoluúčasti. Ak spoluúčasť neregulujeme, t.j. nezavádzame ju vedome na vybrané tovary a služby, bude sa šíriť živelne. Dôkazom je naše „bezplatné“ zdravotníctvo, kedy sa Slovensko v priebehu 7 rokov (od roku 2000) dostalo v medzinárodnom porovnaní krajín OECD z chvosta rebríčka ukazujúceho podiel priamych platieb pacientov na celkových výdavkoch zdravotníctva na jeho špicu (zdroj: OECD Health Data 2009). Živelné šírenie poplatkov je pritom asociálne, keďže bez akejkoľvek ochrany zaťažuje najviac chudobných a chorých ľudí.