Návrh budúceho oddlžovania nemocníc nesie v sebe znaky ostatného oddlžovania počas pôsobenia ministrov Druckera a Kalavskej, avšak pridáva k nemu ďalšie podmienky, ktoré by mali viac zabezpečiť, že diery vo vedre po napustení vody, v tomto prípade peňazí na oddlžovanie, nebudú až také veľké, že naliaté peniaze nemocniciam vydržia len na krátky čas a opäť sa budú zadlžovať. Či však budú diery dostatočne upchaté, resp. zmenšené, bude do veľkej miery závisieť od skutočnej vymáhateľnosti navrhnutých sankčných opatrení a transparentnosti údajov o činnosti oddlžovaných nemocníc. Veď napokon aj predošlá vláda mala pri oddlžovaní poschvaľované rôzne sankčné opatrenia, ktoré sa však vôbec neuplatňovali a povinné ozdravné plány nemocníc verejnosť vôbec nevidela a nemohla tak konfrontovať zodpovedných, či si plnia stanovené ciele. Druhou otázkou zostáva, či budú plánované sankcie dostatočné a zmenia spôsob motivácií aktérov. Samotné ministerstvo priznáva, že podmienky pri oddlžovaní "nemajú a nemôžu nahradiť komplexné opatrenia na systémové riešenie nahromadených príčin nepriaznivého hospodárenia zdravotníckych zariadení, najmä nemocníc, ktoré budú pripravené Ministerstvom zdravotníctva vroku 2021". To je zároveň aj veľkou mačkou vo vreci a potenciálnym rizikom, že bez dostatočnej a účinnej reformy príde v budúcnosti opätovne k potrebe oddlžovania.

To je vždy relatívne. Zdravotníctvo vie využiť aj o 100 percent vyššie zdroje. Kardinálna otázka však je, či hodnota, ktorú poskytuje zdravotníctvo spoločnosti, je adekvátna peniazom, ktoré sú vyčlenené. Revízie výdavkov na zdravotníctvo konštatujú, že Slovensko dáva na zdravotníctvo väčší podiel HDP, ako je priemer krajín V3, no vo výsledkoch zaostáva. Verejné výdavky na zdravotníctvo budú v roku 2021 predstavovať 6,2 % HDP, čo je viac ako priemer ostatných krajín V3 (5,1 %). Slovenské zdravotníctvo je z hľadiska jeho podielu na celkových verejných výdavkoch štátu relatívne veľkým rezortom, pričom tento podiel prevyšuje priemer EÚ. Verejné výdavky na zdravotníctvo kontinuálne rastú, rastú viac ako inflácia a zodpovedajú možnostiam ekonomiky. V roku 2021 dosiahnu verejné zdroje do zdravotníctva takmer 6 mld. eur. Zdravotnícke výdavky narástli za posledných 5 rokov o 27 %, pričom HDP o 18 %, pričom návrh rozpočtu predpokladá, že výdavky narastú za desať rokov, od roku 2014 do 2023, o 48 %, zatiaľ čo HDP podľa prognózy za rovnaké obdobie “len” o 38 %.

Tie základné dôvody môžu byť dva: zle nastavené motivácie a nedostatočné financovanie. Môže to byť aj mix oboch dôvodov. Pri jednotlivých nemocniciach, ako aj pri ich rôznych právnych formách a forme vlastníctva môžu tieto dôvody hrať rozdielnu rolu.
Z minulosti vieme, že najväčšími dlžníkmi sú veľké štátne nemocnice. Máme tu príklad z ostatného oddlženia, kedy sa po ňom ešte zvýšilo tempo zadlžovania nemocníc a medzi neplatičov pribudli aj také zariadenia, ktoré sa dovtedy snažili svoje záväzky plniť v plnej výške a načas. Uvažovanie niektorých môže byť také, že veď načo neustále len škrtiť výdavky a čeliť tak nespokojnosti z radov zamestnancov, nižšej popularite a väčším politickým tlakom a pod., keď za to nepríde adekvátna odmena a naopak popustenie uzdy pri hospodárení sa oplatí, lebo nepríde adekvátna sankcia, ale naopak pomoc zo strany štátu, kedy štát, resp. platcovia daní v dohľadnej dobe vytvorené dlhy vyrovnajú. To je morálny hazard a prvý dôvod.
Ale netreba zabúdať ani na legitímnu otázku, či nemocnice dostávajú dostatočné množstvo peňazí za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, či ich výnosy postačujú na krytie oprávnených nákladov. Otázka znie: sú tržby od zdravotných poisťovní primerané tomu, akú zdravotnú starostlivosť, aké výsledky, akú kvalitu, dostupnosť a efektivitu poskytujú jednotlivé nemocnice spoločnosti? Na to musí dať odpoveď poctivá, ideologicky nezaujatá odborná diskusia a analýza. A pravdepodobne aj zreálnenie, sfunkčnenie a dokončenie DRG systému. Ak sa ukáže, že treba niektorým nemocniciam pridať, tak to môže znamenať, že za ich zadlžovaním mohol byť aj vyššie spomenutý druhý dôvod nedostatočného financovania.

Ak nenadobudnú poskytovatelia, politici a iní aktéri v zdravotníctve presvedčenie, že ide o skutočne posledné oddlženie, a že v prípade tvorby ďalších strát a dlhov prídu tvrdé sankčné konzekvencie, tak sa oddlžovania budú periodicky opakovať. Účinná, vymáhateľná, a nie bezzubá dlhová brzda musí byť tou prvou esenciálnou zárukou. Ale samotná nemusí stačiť. Tiež treba začať odbornú, ideológiou nezaťaženú diskusiu o tom, či platby od zdravotných poisťovní postačujú na krytie oprávnených nákladov nemocníc. A v neposlednom rade treba viac a lepšie merať kvalitu a efektívnosť poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Roky sme svedkami toho, že tieto opatrenia zhoršujú platobnú disciplínu mnohých nemocníc. Ich zadlženosť rastie a motivácia zvrátiť tento trend chýba. Súčasná pandémia koronavírusu poskytuje argument pre politikov, že je nevyhnutné chrániť majetok nemocníc pred exekúciami, aby počas pandémie neprišlo k ohrozeniu zdravia a životov ľudí. Obávame sa však, že exekučná imunita pretrvá aj po pandémii, keďže veľká časť politikov sleduje len krátkodobé ciele, ktoré sa im menej prísnou finančnou disciplínou nemocníc podarí ľahšie splniť. Z dlhodobého hľadiska však bude mať toto opatrenie negatívny efekt vedúci k zaostávaniu alebo prinajlepšom k stagnácii slovenského zdravotníctva.