Základnú myšlienku stratifikácie - merať, zverejňovať a zazmluvňovať nemocnice na základe kvalitatívnych kritérií - INEKO podporuje. Skúsenosti lekárov a celých pracovísk má pri mnohých zdravotníckych výkonoch pozitívnu spojitosť vo vzťahu ku kvalite poskytovanej starostlivosti. Zvyšuje to bezpečnosť liečby pacienta. Nie je optimálne, aby každý robil všetko a najlepšie hneď za rohom. Cieľom je tiež dosiahnutie ekonomicky udržateľného poskytovania zdravotnej starostlivosti. Špecializácia zariadení a optimalizácia nemocničnej siete by mala priniesť vyššiu efektívnosť a viac zdrojov na lekára a lôžko.
Riziká vidíme v politizácii procesu, vrátane toho aby sa nepomáhalo tým "našim" nemocniciam, čo by bolo v rozpore so schválenými nediskriminačnými kritériami a rovnakým prístupom ku všetkým bez ohľadu na právnu formu a vlastníctvo. Aby fungovala stratifikovaná nemocničná sieť dobre, je nevyhnutné, aby dobre a rýchlo fungovala aj záchranná zdravotná služba, primárna ambulantná sieť a následná starostlivosť. A tu sa obávam, že to bude do veľkej miery beh na dlhú trať. Nevylepšeným fungovaním primárnej ambulantnej sféry a následnej starostlivosti budú aj efekty stratifikácie tlmené.

Stratifikáciu nemocníc vedia uskutočniť aj samotné zdravotné poisťovne a dokonca si myslíme, že je to legitímny a systémový prístup. V takom prípade musí štát dohliadať, aby sa stratifikácia neodkláňala od verejného záujmu. Doteraz to poisťovne veľmi obmedzene a postupne svojim (ne)zazmluvňovaním poskytovateľov robili, ale pri razantnejšom postupe im čiastočne bránila legislatíva (nastavenie verejnej minimálnej siete a pod.; čiže v tejto oblasti potrebujeme legislatívu, ktorá by uľahčovala uskutočňovanie stratifikácie) a tiež aspekt, že žiadna poisťovňa nechcela byť v očiach poistencov tá, ktorá bude presadzovať škrty, nakoľko sa to mohlo prejaviť v úbytku jej poistencov.

Je dobré, keď sa zavádza viaczdrojové financovanie služieb, vrátane symbolickej spoluúčasti pacienta, ktoré by bez dodatočných peňazí nefungovali tak, ako si všetci predstavujeme. Keď nie je všetko "zadarmo", tak to zároveň vytvára motivácie, aby sa tento typ zdravotnej starostlivosti nezneužíval, a aby bol finančne udržateľnejší. Treba si tiež uvedomiť, že každý človek vynakladá každodenne peniaze na stravovanie a bývanie, avšak pri pobyte v ústavnom zdravotníckom zariadení to v súčasnosti prevažne neplatí. To je zvláštne. Na tzv. hotelových službách (strava, hygienické potreby, posteľné prádlo, čistenie) by sa pacienti podľa môjho názoru mali finančne spolupodieľať.  Samozrejme, sociálne odkázaní pacienti by mali byť z poplatkovej povinnosti vylúčení, resp. niektorí by mali mať výrazné zľavy.

Analýza príjmov súkromných ambulantných lekárov ukázala, že sú medzi nimi výrazné rozdiely v závislosti od odbornosti. Kardiológovia a gynekológovia zarábajú najviac, neurológovia a internisti najmenej. Rozdiel je aj 2,5-násobný. Kým napríklad kardiológovia, gynekológovia, gastroenterológovia a pediatri dosiahli ekvivalent priemernej hrubej mesačnej mzdy na úrovni približne 3-tisíc a viac eur, neurológovia, internisti, klinickí logopédi, dermatovenerológovia, pneumológovia a skoro aj urológovia zarábali mesačne pod 1 700 eur. V priemere mal súkromný ambulantný lekár v roku 2017 hrubý mesačný príjem vo výške 2 416 eur. Nemocniční lekári - špecialisti zarábajú viac.
Viac informácií nájdete v blogu.

To, že sa dve závažné pochybenia stali za ostatný mesiac, môže byť dielom náhody, intenzívnejším a citlivejším zameraním sa médií na podobné prípady po zverejnení prvej udalosti, ale môže naznačovať aj systémové zlyhania (keď si pozrieme na portáli nemocnice.ineko.sk údaje o sťažnostiach pacientov a udelených pokutách pre UNLP, tak zistíme, že pri oboch parametroch je košická univerzitka najhoršia spomedzi ostatných veľkých štátnych nemocníc). Samozrejme akákoľvek medializovaná negatívna informácia znižuje dôveru ľudí v dané zariadenie. Ale najdôležitejšie je, či sa nemocnica zo zlyhaní poučí a naštartuje systémové zmeny, ktoré podobné pochybenia do budúcnosti obmedzia.