OECD: Čakacie doby. Aká politika zaberá?

Dlhé čakacie doby na elektívne (voliteľné) výkony sú vo všeobecnosti v krajinách, ktoré kombinujú verejné zdravotné poistenie s nulovou alebo nízkou spoluúčasťou pacienta a obmedzenou kapacitou. Naopak, dlhé čakacie doby sa menej často nachádzajú v krajinách s poistným systémom, v ktorom je umožnený výber poskytovateľa zdravotného poistenia. Avšak aj medzi nimi sa nájdu krajiny s podpriemernými výdavkami, kde môžeme nájsť čakacie doby na elektívne výkony. Krajiny so žiadnymi čakacími dobami majú tendenciu míňať na zdravotníctvo nadpriemerné zdroje a majú väčšie nemocničné kapacity.

V priebehu ostatných 10 rokov sa boj s čakacími lehotami stal častým a účinným politickým nástrojom. K presadzovaniu tohto nástroja existujú dva prístupy:

1. Nastavenie dĺžky čakacej doby a tlačenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti k dosiahnutiu stanovených cieľov, a ak pacienti musia čakať dlhšie, ako je stanovená maximálna doba, umožniť pacientom vybrať si alternatívneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, vrátane súkromného sektora. Vo Veľkej Británii a Fínsku boli poskytovatelia zdravotnej starostlivosti v prípade prekročenia stanoveného limitu potrestaní, v dôsledku čoho sa čakacie doby znížili. Táto metóda je často známa ako "ciele a teror" (targets and teror) a aj keď je táto metóda efektívna, u zdravotníkov je neobľúbená a z dlhodobého hľadiska ťažko udržateľná.
   
   
2. Portugalsko, Holandsko a Dánsko úspešne zaviedli „výber a konkurenciu“, ktorú nedávno prijala aj Veľká Británia. Portugalský model bol obzvlášť účinný pri znižovaní čakacích dôb. Model zahŕňa jednotný informačný systém, ktorý obsahuje údaje o čakacej dobe u všetkých verejných a súkromných poskytovateľov, pričom pri dosiahnutí 75% garantovanej čakacej doby sú pacientom ponúkané vouchery, ktoré umožňujú slobodnú voľbu ľubovoľného poskytovateľa. 

Politiky ovplyvňujúce čakacie doby na strane ponuky, samy o sebe, nie sú zvyčajne úspešné. Podľa predchádzajúcej štúdie OECD patrila politika navyšovania množstva finančných prostriedkov poskytovateľom zdravotnej starostlivosti s cieľom znižovania čakacích dôb k najrozšírenejším. Tento typ politiky je aj naďalej všeobecne rozšírený, a to napriek tomu, že z dlhodobého hľadiska je pri znižovaní čakacích dôb neúspešný. Všeobecne platí, že krátkodobé nárazové financovanie, ktoré spočiatku čakaciu dobu znižuje, neskôr spôsobí nárast dĺžky čakacích dôb. V niektorých prípadoch sa po skončení dočasného „nadmerného“ financovanie čakacie doby dokonca predĺžili. Ďalšou stratégiou ovplyvňovania čakacích dôb na strane ponuky je zvyšovanie produktivity v nemocnici a to tak, že sa zavedú nové platobné mechanizmy, ako napríklad financovanie podľa aktivít (activity based financing - ABF) s využitím DRG (diagnosis-related groups). To síce zvyšuje produktivitu nemocnice, ale nemusí nutne znížiť čakacie doby.

Zavedenie ABF (DRG) je však často jedným z kľúčových prvkov pri zavádzaní „možnosti výberu a konkurencie“, ktoré môžu znížiť čakacie doby. Holandsko úspešne eliminovalo čakacie doby kombináciou financovania podľa aktivít, navýšením maximálnej výšky nemocničných výdavkov, umožnením výberu a konkurencie a zavedením noriem pre čakacie doby. Všeobecne sa zdá, že kombinácia dostatočného počtu poskytovateľov; platobných systémov, ktoré reálne odmeňujú činnosť špecialistov, ale aj nemocnice a limitovanými obmedzeniami nemocničných výdavkov sú spojené s krátkymi čakacími dobami. Takéto politiky však majú tendenciu byť drahé a vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu nemusia byť realizovateľné vo všetkých krajinách.

Ako doplňujúci prístup k zníženiu čakacích dôb sa využíva implementácia zmien na strane dopytu s cieľom znížiť alebo presunúť dopyt po elektívných výkonoch. Jednou z možností je presunúť dopyt do súkromného sektora pomocou súkromného poistenia. Celkovo, za pomoci tohto prístupu, sa nepodarilo výrazne znížiť dopyt po elektívnych ošetreniach vo verejných nemocniciach a ani znížiť čakacie doby. Druhým spôsobom je použiť nástroje k skvalitneniu určovania „klinických priorít“ (clinical prioritisation) pre elektívne výkony. Nástroje zlepšujúce klinické stanovenie priorít boli s čiastočným úspechom používané na Novom Zélande. Ich implementácia však môže byť náročná, nakoľko závisí na jasnom a spoľahlivom klinickom ohraničení. V niektorých krajinách, ako je Nórsko a Austrália, je stanovenie priorít priamo prepojené s garantovanou čakacou dobou s rôznymi hodnotami v závislosti od ich akútnosti. Tento spôsob sa javí ako sľubný, no vyžaduje kvalitnejšie nástroje pre stanovenie priorít, ktoré spoľahlivo určia nutnosť lekárskej intervencie a prospechu z elektívných procedúr.

(Text bol prevzatý zo stránky inštitútu HPI, 16.3.2013.)

Originálny zdroj: Siciliani, L., M. Borowitz and V. Moran (eds.): Waiting Time Policies in the Health Sector: What Works?, OECD Health Policy Studies, OECD Publishing, 2013.